V uplynulých týždňoch svet znervóznel pri čínskych bojových tancoch okolo Taiwanu. V tom istom čase sa však v pozadí vynára ďalšia, u nás z času na čas zabúdaná, či takmer zabúdaná konfliktná línia – medzi Čínou a Indiou.

Spomienky na niekdajšiu studenú vojnu pozvoľna blednú a črtajúce sa obrysy novej môžu následne budiť dojem, že máme do činenia s niečím od základu novým, a že vedomosti či poučky z minulosti, dokonca nedávnej minulosti, tu už „nefungujú“. Stúpa tak pokušenie vyhlásiť všetku minulosť za irelevantnú. Odmietnu sa tak zdedené poznatky a skúsenosti, na ktoré je odkázaná každá rozumná politika, ktorou by sme mali vzniknutým problémom čeliť.

Zdá sa, že v našom končiacom sa roku pokračovalo nabúravanie istých ilúzií neskorej modernity o sebe samej. Ako ukazuje globálna pandémia, aj vysoko technologizovaná „znalostná“ spoločnosť dokáže byť pozoruhodne zaskočená hrozbou predstavovanou neporovnateľne nižšími formami života.

Najneskôr od 60. rokov zápasia teoretici modernizácie s javom, ktorý do niekdajších predpovedí nepasuje. Predstavy, že modernizácia sa rovná ústupu náboženstva z verejnej a vlastne aj súkromnej sféry, sa nenaplnili. Podobne sa nepotvrdila ani predstava, že modernizácia znamená „westernizáciu“ všetkých oblastí kultúry.

Vo februári dostane NR SR na prvé čítanie návrh nového stavebného zákona. Mimo iných otázok má riešiť aj existujúce problémy pamiatkovej výstavby bez kontinuity s predchádzajúcim stavebným zákonom.

Ktovie, koľko ľudí si ešte dnes spomenie, že dodnes nesplnenú požiadavku „dôslednej odluky cirkvi od štátu“ vznieslo v roku 1989 VPN. A je to vlastne posledná jeho požiadavka, ktorá nebola splnená. Nie, nešlo o nepriateľstvo voči cirkvi, náboženstvu či veriacim.

Zhoršujúca sa medzinárodná situácia vedie spolu s ostatnými problémami aj k zviditeľňovaniu sily a slabosti národov, štátov a politických systémov. Prízraky z čias studenej vojny sa vracajú. Strach o bezpečnosť však v politickom rozhodovaní môže viesť k vyvodeniu dôsledkov, ktoré nemusia byť vždy rozumné; povedané zdvorilo.

Genprok bol v Moskve. Bol tam oslavovať, spomínať, zbierať skúsenosti. V čase, keď sa schyľuje k najhoršiemu konfliktu na území Európy od čias Juhoslávie, ba z hľadiska možných medzinárodných konsekvencií ešte nebezpečnejšiemu.

Dá sa zostaviť konzistentný profil putinizmu ako ideológie? A existuje vôbec mimo osobnosti V. V. Putina nejaký „putinizmus“? V každom prípade sa tento jav v nedávnej minulosti opakovane ukazoval ako hlavolam pre viac aj menej zainteresovaných. Keď hovoríme o Putinovi a putinizme, nevystačíme s klišé.

Hra sa končí, nastupuje „realita“. Aká? Nuž, tá, cez ktorej prizmu ruskí vládcovia oddávna nazerajú na svet: sila, sila a zase sila.