Milí priatelia, mám veľmi rád pojem „chlapské záležitosti“. Celé detstvo som sa tešil, že ho raz budem môcť používať, že ním budem odpinkávať  ženy, deti, stareny i bábovky.

Štefan Chrappa, redaktor náboženského vysielania SRo, hudobník a spisovateľ, hovorí o Benediktovi XVI.

Milí priatelia, prezývky sú perfektná vec. Tvoriť ich je zábava. Menej zábavné je, ak vám nejaká prischne. Raz mi na základnej škole niekto povedal Tučko Bombička a odvtedy si prezývky radšej vymýšľam sám. Veď aj tu som Pišta Vandal. Kedysi som knižky publikoval pod vlastným menom Štefan Chrappa a potom sa ma jeden čitateľ spýtal, prečo som si dal taký zvláštny pseudonym – „Chrappa“. Doma mi všetci hovoria Štefko (tvrdá výslovnosť je zákon malokarpatského západu).

Milí priatelia, Malé Karpaty sú mojím domovom. V tých vinohradoch a lesoch som prežil celé detstvo. Vtedy, priznám sa, mi to aj liezlo na nervy, no dnes oceňujem všetky detaily každého dňa, ktoré som tam strávil. Pod gaštanom a lipami som sa učil písať. Písmo mám krivé, také všelijaké, presne ako korene stromov, ktoré prerastajú túto zem. Včely bzučali, muchy robili neplechu. Mravce, ako píše básnik Mikuláš Kováč – nosili kúsky slnka.

Milí priatelia. Manželka ma obvinila, že som už dávno o nej nepísal, že či ma už nepodnecuje na hlboké úvahy o zmysle života a tak. „No reku, podnecuješ, podnecuješ, ale veď si mi zakázala spomínať ťa v stĺpčekoch,“ bránil som sa. „Zakázala, ale v správnej chvíli máš vytušiť, že by si už opäť mohol niečo napísať a spomenúť ma...“ Tak teda idem na to. S priateľmi často rozoberáme náboženské problémy. Vzrušujú nás tieto debaty, no nenachádzame žiadne odpovede. Ja katolík, kamarát protestant, ďalší známy pravoslávny. Pýtal som sa manželky, ktorá cesta je správna.

Milí priatelia, slávnosti sú paráda! Koláčiky, pagáčiky, „rízečky“ a slepačí vývar s domácimi rezancami svietia na pozadí zlomových okamihov v živote človeka. Spomínam si na sestrino prvé sväté prijímanie. Náš gotický kostolík bol načančaný. Ženy ho celé dni zdobili, umývali, leštili. Chrám voňal životom i históriou. Ľudia sem prinášali svoje bôle, radosti i deti na krsty už pred šesťsto rokmi. Aj Turci to tu vypálili, komunisti opľuli. Statočného pána farára Cubínka zabili! Pred kostolom má hrob a je tam aj hrob Jána Hergota, najsilnejšieho štúrovca, ktorý päsťou zabil býka a v meruôsmych rokoch holými rukami uzloval nepriateľom šable.

Štefan Chrappa je pre mňa zvláštny „chrappík.“ Taký mladý Džekylohajd. Na jednej strane veriaci a praktizujúci kresťan, redaktor náboženskej redakcie, na druhej, ako Pišta Vandal, osnovateľ metalových a punkových skupín. Na jednej strane rebel, na druhej strane konzervatívec. Ako vydavateľ vzbudil pozornosť svojou najlepšou akvizíciou, Luciou Piussi, ako autor zaujal i pohoršil knihami pre deti o hovienkach.

Milí priatelia. Tohtoročné sviatky preleteli ako malý drak nad lesíkom. Nový rok prišiel v tej najnevhodnejšej chvíli, presne ako preplesk na vidieckej veselici. Ohňostroj nebolo vidieť pre hmlu a kapustnica v zmenenej forme dávno odplávala dolu Dunajom. Ostali len novoročné predsavzatia. Tento rok som zvolil neokukanú taktiku. Stanovil som si ciele, ktoré keď nesplním, nebudem mať hlavu v smútku. Musím pribrať – aspoň päť kíl a dosiahnuť tým magickú hranicu stodvadsať kíl. Musím jesť viacej mastného, hlavne slaninu, klobásy a iné údeniny, najlepšie plné soli a éčok.

Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.

Milí priatelia. Odborníci, laici i mudrlanti sa naprieč dejinami snažili ľudí zadeliť do skupín. Pre jedných to znamenalo bezpečie a privilégium šliapať druhým po hlavách. Pre tých druhých to bolo prekliatie. Pred rokmi bolo populárne rozdeľovať ľudí podľa pohlaví a tvrdiť, že jedni sú z Marsu, druhí z Venuše. Naša učiteľka prírodopisu tvrdila, že je z opice. My sme verili, že sme z Boha. Dnes rozčúlené hlasy vravia, že niekde vo svete už neexistujú muž a žena, ale že v rámci rovnosti sú všetci akési „to“.