Molekulárny biológ a spolupracovník .týždňa v rubrike .veda Peter Celec je prednostom Ústavu molekulárnej biomedicíny LF UK. Hovorí, že len číta, počíta a píše, o tom je dnes veda. Popri medicíne a molekulárnej biológii vyštudoval aj ekonómiu, lebo v sobotu vraj nemal čo robiť.

Sedím na ozrutnom pni zrezaného buka. Poddávam sa nástojčivosti slnka, ktoré mi pomedzi konáre priviera viečka. Ťaženie dreva po kalamite a nakladanie na V3-esku je otrocká robota. Ale keď sa nás pred Vianocami zima opýta, čo sme robili v lete, už máme odpoveď. Teraz však auto odviezlo drevo do kláštora, a tak máme prestávku. Tu na pni je nenormálna pohoda, svieži závan lesa v príjemnom polosne mi listuje v myšlienkach. Prehrabáva správy posledných dní: Ako si užiť leto bez peňazí, Výfukových plynov pribúda, Máme tu civilizačný úpadok, Kanibal Suaréz dohral, Be zák bol chvíľu s pápežom, Babiša zachránil kamarát z Štb... atď...

Myslel jsem, že se budu moci po čase vrátit k čistě ekonomickým tématům, ale laskavý čtenář promine, ještě nemohu. Ale nebojte, i dnešní poznámka s ekonomikou souvisí.

Nevím jak ve slovenštině, ale v jazyce českém používáme frázi: „To bylo rozhodnuto jen tak od stolu,“ případně v jiné mutaci „Rozhodnutí padlo někde u zeleného stolu.“

Krátka sentencia z knihy arabského Izraelčana Sajjida Kašua (Druhá osoba singuláru. Praha 2014) na konto nešťastnej izraelskej matky z úst arabského sociálneho pracovníka, ktorý sa stará o jej umierajúceho syna: „ ... pohrdá tradicemi, nesnáší fanatismus, nacionalismus, náboženství, kořeny, hledání kořenů a výroky typu ‚kdo nemá minulost, nemá ani budoucnost‘. Domnívala se také, že Arabové se hrozně opičí po sionistech, že jsou vlastně ubohými napodobiteli evropských nacionalistů z počátků dvacátého století…“.

Noc na Azúrovom pobreží. Ležím v posteli a pri otvorených balkónových dverách načúvam moru. Občas – prv než vlna narazí na pláž – nastane úplné ticho. Skraja vyšplechnutie.

Film Sovia rieka z roku 1962 vznikol podľa novely amerického prozaika Ambrosa Bierca, nasledovníka Edgara Allana Poa. Napísal ju v roku 1890 a je fascinujúcim príbehom o okamihu tajomstva medzi životom a smrťou. Tajomstvo je ťažká téma a tajomstvo narodenia a smrti jedna z najťažších. Myslím aj na tajomstvo nepoškvrneného počatia, ktoré má od Biblie cez Michela de Montaigna, Jeana-Jacqua Rousseaua, Heinricha von Kleista až po Dušana Mitanu množstvo odtieňov. A myslím na tajomstvo smrti, na ten kratučký okamih, keď sa už človek nepohybuje medzi životom a smrťou, ale smeruje k smrti. Záhada je na hranici medzi.

Pondelkové popoludnie bolo pre Juana Carlosa Fernandeza ako každé iné. Voda tvrdohlavo nechcela tiecť z vodovodu, musel ju zberať pohárik po poháriku. Rodina sa krútila okolo jeho svokry, trpela už pol roka. Zomierala. A tento vychudnutý dlháň s úsmevom z Pinar del Rio sa pozeral na svoj telefón, či nemá novú správu. Rutina sa skončila, keď niekto zaklopal na dvere a podali mu predvolanie na políciu. El Juanca, ako ho volajú jeho priatelia, si zvykol na obvinenia štátnej bezpečnosti. Dlhodobá spolupráca s časopisom Coexistence a jeho občianska nonkonformnosť ho už viackrát dostali do cely alebo na policajnú stanicu. Nezakolísal ani teraz, povedal blízkym, kam musí ísť a odišiel.

Německé noviny a magazíny se o víkendu před skotským referendem za „nezávislost“ skvěly barevnými vlaječkami separatistů ze Skotska, Baskicka, Katalánie, Vlámska, Jižního Tyrolska, Severní Itálie, Walesu i Korsiky.

Pokiaľ nepotrebujete, aby vás po kúpaní štípala koža od soli, tak potom má Lago di Garda všetko ostatné z poriadnej letnej dovolenky. Človek sa cíti ako pri mori, ale nie je pri mori, lež pri obrovitánskom jazere pod Alpami. Jazero je koldokola obsypané staručkými mestečkami a záhradami a naokolo sa pomaly, ale isto dvíhajú veľhory. Chvíľku mi trvalo, kým som mamu a sestru presvedčila, že pôjdeme tento rok sem, a nie klasicky k moru do Chorvátska. „Ale veď tam nie je more!” vraveli obe vodné stvorenia (mama dokonca vyhlásila že by chcela byť človek obojživelník...).