Rozhovor s krymským Ukrajincom a reportérom Rádia Sloboda na Kryme Volodymyrom Pritulom o ruskej okupácii a novej moci na Kryme, ktorá nie je legitímna.

Tie dve knihy vyšli koncom minulého roka. Medzi psem a vlkem Sašu Sokolova a Metelica Vladimíra Sorokina. V čase olympiády v Soči nastal správny čas na ich čítanie.

Mysela som si, že je to život vo veľkom meste, ktorý otupil naše susedské vzťahy. Keď som vyrastala v Trnave, poznali sme všetkých susedov v našom dome po mene a kamarátili sme sa minimálne s polovicou z nich (u mňa bolo číslo väčšie ako u ostatných členov rodiny, lebo ja som sa hrala aj s rómskymi deckami). Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, už sa naše vzťahy obmedzili na maximálne 2 rodiny v dome. Sťahovali sme sa často. Dodnes som sa sťahovala 24-krát, dokopy v 4 krajinách. Vystriedala som teda množstvo susedov. A môžem povedať jednu vec – nikde nie sú susedské vzťahy chladnejšie ako v bývalom „ostbloku”.

Vidím Ukrajinu a pýtam sa, čo sa to deje. Vidím Majdan a naše číhavé vyčkávanie. Kde sa podela energia z roku 1989? Čosi sa bolestne zlomilo. Ekonomická kríza ukázala, aká slabá je u nás zakotvená dôvera v demokratický kapitalizmus, ako si pri viditeľných problémoch s centralistickým Bruselom prestávame uvedomovaťzákladný rozdiel medzi „Bruselom“ a „Moskvou“, medzi západnou a východnou civilizačnou kultúrou, medzi existenciou v západných a východných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach a inštitúciách. Ako ľahostajne narábame so slobodou, ktorá je tým najlepším, čo sme v našich dejinách dosiahli.

Denníky Ivana Alexejeviča Bunina z rokov 1918 a 1919, obsiahnuté v knihe Prekliate dni, a denníky Michaila Bulgakova a jeho manželky Jeleny z rokov 1921 až 1940 v knihe Deníky Mistra a Markétky sú fascinujúcim priezorom do porevolučného Ruska.

Fajčím cigaretu na ulici, ktorá vyzerá ako ulica plná zadných vchodov v americkom filme. Obzerám sa, či neuvidím pár „bezďákov“ pri ohníčku zo smetí. Nie, toto je Rusko, uvedomujem si. Ruská zima stále nič, a tak fajčím pomaly pred návratom na hotelovú izbu a rozmýšľam o novom gode. Včera búchali ohňostroje nad Moskvou, pár dní predtým bomby vo Volgograde, teraz je noc a pokoj a my mierime na Kaukaz. Pozrieť sa na kopce. Pozrieť zospodu. Nezvyk. Zhora to pôjde až vtedy, keď bude môcť môj malý syn sedieť v tom turistickom ruksaku. Nesťažujem sa, nemenila by som, len ticho rozjímam.

Poľský film Dozvuky (Poklosie), ktorý sa koncom roka hral v slovenských kinách a vyvolal v tunajšej tlači pochvalné recenzie, bol v Poľsku kasový prepadák.

Všetci si mysleli, že som sa zbláznila, keď som vravela že budem rodiť v Rusku. Každý si predstavuje plesnivé chodby, nadutý personál a riziko infekcie. No divili by sa. Moskva má možnosti pre všetkých. A keby som musela nájsť jedno slovo, ktorým by som túto skúsenosť zhrnula, znelo by „подарок” – darček. Rusi sú darčekmi totálne posadnutí. Áno, ten odutý, mrzutý národ, ktorý do vás drgá v metre, kde tehotnej žene nikto nepodrží dvere, ale tresne jej ich rovno do ksichtu, kde v obchode sa na vás tak osopia, že vám nabehne husia koža, tak títo istí ľudia sa zmenia na bezodnú obdarúvaciu studňu, keď sa naskytne príležitosť.

Kým som v noci neprišiel do Batumi, nebola pre mňa autonómna gruzínska republika Adžarsko nič viac, ako príbeh malého diktátora Aslana Abašidzeho, ktorý tu do roku 2004 stál na čele honosného súkromnému režimu bez toho, aby formálne vyhlásil nezávislosť, ale s hraničnými kontrolami pri prechode na ostatné územie Gruzínska.

Poliakmi pohŕdal Dostojevskij či Puškin, Rusmi Mickiewicz aj Conrad. Neexistuje trvalejšie a vášnivejšie napätie medzi dvoma slovanskými národmi.