Fínsko. Krajina tisícich jazier a rozsiahlych lesov. Sauna. Sneh. Lyžovanie. Toto si predstavuje asi každý. Idyla! V takejto idyle žijem.

Začína sa jeseň a my sme čoraz náchylnejší siahať po výdatnejších jedlách, čo nás trošku zohrejú a poriadne zasýtia. Slováčisko si ukrojí na lopári delikátny plátok domácej údenej slaniny, no Francúz si otvorí svoje tradičné, rozvoniavajúce rillettes.

Katalánska reťaz Sen o samostatnosti Barcelony od Madridu stále žije. Dňa 11. septembra, keď je v Katalánsku národný sviatok La Diada, to prívrženci odtrhnutia od Španielska dokázali pomocou ľudskej reťaze, merajúcej 400 kilometrov. Ľudia sa držali za ruky od severu, kde je hranica s Francúzskom, po hranicu na juhu s iným španielskym regiónom, Valenciou.

Bratislavská rocková skupina O.B.D. oslávi 8. augusta v bratislavskom MMC dvadsať rokov existencie za účasti bývalých aj terajších spoluhráčov a mnohých hudobných hostí. Príbeh tejto kapely, ktorej patrili 90. roky, sme prebrali s jej spevákom Romanom „Galom” Galvánkom.

Mohol by to byť zaujímavý filmový scenár. Hlavný hrdina je pekný mladý muž, slušný, veriaci a k tomu ešte aj slávny. Po prudkom lete nahor však prichádza strmý pád. Aj katarzia?

Fínsko je známe ako idylická Krajina tisícich jazier a lesov. Život aj v najväčšom fínskom meste, Helsinkách, je v porovnaní s európskymi metropolami pokojný, nehovoriac o menších provinčných mestách. A takým menším provinčným mestom je aj Jyväskylä v strednom Fínsku.

Je to už dávno, čo som bol na stáži v rakúskych novinách Kleine Zeitungen v Klagenfurte. Mimochodom, idylické miesto. Alpy, krásne, priezračné a v lete aj teplé jazerá, otvorený kraj na juh Európy, svojím spôsobom úplná blahobytná idyla. Na starosť ma dostal jeden novinár, z môjho pohľadu postarší, v tom roku 1992 elegantný štyridsiatnik. „U nás sa cez víkend mestá vyľudnia, ľudia odchádzajú na svoje chaty a chalupy,“ hovoril som mu. Čudoval sa. „Tu v Rakúsku si vlastný víkendový dom môžu dovoliť len najbohatší. Hmm, to je naozaj zvláštne.“

Čerstvý držiteľ druhého Českého leva za hudbu k filmu Ve stínu (predtým Kuky sa vracia) aj troch divadelných Dosiek, skladateľ Michal Novinski, tvrdí, že hudba vo filme pomáha vyjadriť myšlienku vtedy, keď sa už ničím iným, textom ani obrazom, vyjadriť nedá.

V roku 1987 som si v Moskve zašiel na slávny seminár veľkého matematika, nevidiaceho Leva Pontrjagina. Na moje prekvapenie sa v ňom nehovorilo o matematike, témou bol občiansky odpor proti „perebroske“, do ktorej sa zapojil aj osobne Pontrjagin. Perebroskou sa nazýval gigantický projekt nasmerovania vodnatých severných riek do Kaspického mora. Dôvodom bol dlhodobý nevysvetlený pokles jeho hladiny v minulosti a starosti, ktoré to spôsobovalo ťažbe ropy. Lenže v roku 1987 už hladina stúpala a napriek tomu sa perebroska projektovala ďalej.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.