Keď porovnáme vývoj Slovenska v 20. storočí s vývojom niektorých významných európskych národov, udrie nám do očí ich zostup a slovenský vzostup. Pred sto rokmi bola Veľká Británia veľmocou v prvej kategórii, aby v nasledujúcich rokoch stratila svoju koloniálnu ríšu vrátane Indie a významnej časti Afriky. Niečo podobné sa dá povedať o Francúzsku. Rusko sa posunulo z pozície veľmoci, v ktorej bolo už prinajmenšom dve storočia predtým, do pozície superveľmoci. Cez rozšírenú sovietsku štátnosť a ideológiu komunizmu vládlo polovici sveta. Zrútením ideológie však Rusko o toto všetko prišlo. Globálnu ideu nemá, rozpadom Sovietskeho zväzu sa ocitlo za hranicami Ruska dvadsať miliónov Rusov.

Možno by sme mali najprv odpovedať na otázku, odkedy dokedy siaha dvadsiate storočie. Od Einsteina po rozlúštenie tajomstva Higgsovho bozónu? Alebo od Fleminga po klonovanie? Od Misa Criolla po Salvadora Daliho či od Chaplina po Johna Lennona? Prípadne od mníchovského pivného puču po Auschwitz? Od dobytia Zimného paláca po gulagy? Potom od gulagov po Veľký pochod a odtiaľ po horu lebiek Pathet Lao?

To, že sedím v srdci East Side na káve a z perspektívy New Yorku píšem o amerických voľbách, cítim ešte stále ako zázrak novembra 1989. Ale to, čo pred sebou vidím, cítim už občas ako čosi nenovembrové.

Štyri dni, tri zápasy, šesť bodov, a pri troche šťastia ich mohlo byť deväť. Do trojzápasu sme vstúpili výbornou prvou tretinou proti Metalurgu Novokuzneck, dali sme gól a vyzeralo to celkom sľubne. Lenže v druhej tretine otočili na 1:2 a hoci sa nám podarilo vyrovnať, v tretej tretine sme to neudržali a prehrali sme. Škoda, lebo herne sa mi zdali jedným z najslabších mužstiev, aké tu zatiaľ hrali. Ale po nás porazili aj Lev Praha a CSKA Moskva, takže asi to nebola náhoda. Oni asi nehrajú najlepší hokej, ale sú veľmi efektívni.

Americké prezidentské voľby sprevádza paradox: krajina si demokraticky vyberá prezidenta, ktorého dopad na životy ostatných ľudí sveta je niekedy väčší ako dopad ich vlastných domácich politikov. Ak je to tak, nemajú americkí občania a voliči väčšie slovo ako občania iných krajín? Nemali by v amerických voľbách hlasovať aj iné národy?

Príslovia môžu niekedy zavádzať. Napríklad staré ruské príslovie, ktoré hovorí, že „keď hovoria zbrane, múzy mlčia“. Dejiny zjavne dokazujú opak.

Do druhej polovice ligy sme vstúpili domácim zápasom so súperom, s ktorým sme hrali posledný zápas prvej polovice čiže s Torpedom Nižnyj Novgorod. Vonku sme s nimi pehrali až v samostatných nájazdoch a priviezli sme si aspoň jeden bod, doma sme dúfali v lepší výsledok. Lenže ten zápas nám vôbec nevyšiel, nezačali sme dobre a ťahalo sa to s nami až do konca, jednoducho sme sa nedokázali chytiť. Do druhej časti sezóny sme teda vstúpili dosť nešťastne a veľa záležalo od toho, či sa nám tento nevydarený úvod podarí čím skôr vymazať, alebo sa to s nami bude vliecť ďalej.

Keď hovoríme o dobrom vzdelaní a o vplyve ľudí s prestížnymi školami na túto spoločnosť, nemôžeme obísť MGIMO. Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov bol do začiatku 80. rokov jedinou prestížnou vysokou školou, ktorú mohol ambiciózny a talentovaný študent zo socialistického Československa absolvovať. Záujem bol veľký, a zďaleka nestačilo mať dobré študijné výsledky. Na MGIMO bolo treba mať aj bezchybný ideologický profil. Stačil napríklad jeden emigrovaný príbuzný alebo otec vylúčný zo strany či veriaca mama – a študent nemal šancu. Časť študentov bola navyše vychovávaná v Moskve na špeciálne účely tajných služieb.

Pred týždňom v pondelok prvého októbra zomrel v Británii vo veku 95 rokov Eric Hobsbawm, prominentná a kontroverzná postava, historik a vášnivý marxista.

Po troch domácich zápasoch v KHL sme vyrazili na ihriská súperov. Bol to síce len dvojzápasový trip – do Minska a Čechova – ale bol to trip.