Včera som sa zúčastnil na predstavení nového politického projektu poslancov Lucie Žitňanskej a Miroslava Beblavého s odvážne znejúcim názvom Tvoríme Slovensko.

Zlo je rafinované. Ale rafinovanosť nemá s múdrosťou nič dočinenia. Nevidí ďalej. Je to len podlá účelová záležitosť s plochou dráhou letu. Spomeňme si dnes na Kaliňákovu tlačovku o Hedvige M. Po všetkej tej rafinovanosti z nej vanie už len tuposť. Obmedzenosť niekoho, kto sa prerátal. Taký človek si povie „kde sa rúbe les, lietajú triesky“, možno si aj zaklame, že to „robí pre lepší obraz Slovenska v zahraničí“ alebo podobné idiotstvo, no neráta s tým, že zhodou náhod narazil na bytosť, čo sa nezlomí pred mocou. Taký kaliňákoid neráta s tým, že sú ľudia, pre ktorých je pravda a ľudská dôstojnosť viac než preňho.

Milan Kňažko sa má rád. Patria k nemu golfové palice a perfektne padnúce obleky. V úlohe prezidenta by vyzeral dobre, priam oslnivo, má to však háčik. Svoj podiel na mečiarizme, za ktorý budú platiť ešte naši vnukovia, nikdy neoľutoval. Keby oľutoval, nemohol by teraz kandidovať za prezidenta. A ešte niečo: Keď na natrieskaných Pasienkoch dôchodcovia takmer utĺkli Števa Hríba a neskôr, keď Jeňovi Kordovi siskári podpálili auto, u nás v Stoke sa stretávala vtedajšia opozícia. V kamenných divadlách panoval strach a my sme mali jedinú vieru: Poraziť mečiarovské zlo a nastoliť nové pravidlá.

Štefan Chrappa je pre mňa zvláštny „chrappík.“ Taký mladý Džekylohajd. Na jednej strane veriaci a praktizujúci kresťan, redaktor náboženskej redakcie, na druhej, ako Pišta Vandal, osnovateľ metalových a punkových skupín. Na jednej strane rebel, na druhej strane konzervatívec. Ako vydavateľ vzbudil pozornosť svojou najlepšou akvizíciou, Luciou Piussi, ako autor zaujal i pohoršil knihami pre deti o hovienkach.

Zástancovia tradičnej rodiny varujú pred legitimizáciou homozväzkov spôsobom, akoby spoločnosť v blízkej budúcnosti stála pred hroziacou epidémiou v podobe homosexuálnych adopcií. Jednak si myslím, že to je fóbia ľudí, ktorí sa s homosexuálnymi pármi, žijúcimi v dlhodobom zväzku, nikdy nestretli, na druhej strane som z tejto debaty znechutená – aj keby naozaj nešlo o nič iné, len o to, ako sa zmocniť opustených sirôt nekompletnými homo-príšerami, koľkých párov by sa takýto druh adopcie na Slovensku v skutočnosti týkal? Dvadsiatich? A čo spravíme s tými lesbickými ženami, ktorým v túžbe mať dieťa nijako nezabránime? Veď je to smiešna debata.

Ferko má čoskoro osem týždňov. Leží v kuchyni na prenosnom ležadle a pozoruje oranžový plagát s kocúrom, čo visí na stene. Smeje sa, volá naňho, vydáva zvuky ako vtáčik. Pozorujem a neodvažujem sa rušiť. Je to fascinujúce. Len žasnem. Celé dni. Keď mi ho prvýkrát priložili k tvári a prihovorila som sa mu, otvoril jedno oko, zahľadel sa na mňa ako Bud Spencer a predtým, než spustil ďalšiu litániu, započúval sa do môjho hlasu. Odvtedy komunikujeme. Nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Mám pocit, že ho poznám dávno. Vždy som si myslela, že mať dieťa je len ťažká drina a lopota. Ako keby nebola drina nahrávať pesničky!

To, aké surové a nemilosrdné sú k sebe ženy, vystihol už Sándor Márai vo svojich Denníkoch z roku 1943: „ Ženy si seba navzájom nevážia. V očiach ženy nemôže byť nejaká iná žena naozaj ,veľká´ alebo bezvýhradne ,krásna´ či bezo zvyšku ,dobrá´, nesebecká, domácky založená atď. Keď žena vstúpi niekam, kde sedí už nejaká iná žena, miestnosť sa naplní podozrievavosťou. Žena uverí vo veľkosť, bystrosť či ľudskosť inej ženy jedine vtedy, keď o tom má dôkaz. A to tiež len zdráhavo.

Keď som si prvýkrát obula kolieskové inline korčule, bolo leto roku 1989 a ešte ich nikto nemal. Ľudia sa ma snažili chytiť na ulici, aby zistili, čo to mám na nohách. Ubzikla som ľahko a letela ďalej, svet sa premenil na klzisko. Zázrak bol aj to, ako sa mi ich podarilo získať. Kúpil mi ich chalan, ktorý hrával hokej a cestoval často na západ. Bolo leto, pražilo slnko a hokejista zaúčal frajerku jazdiť na zázračných korčuliach, ktoré kúpil pre ňu a jej to vôbec nešlo. Dievča odmietalo pokrčiť nohy a každý jej pokus odlepiť sa od lavičky sa končil fiaskom. Mala som sucho v hrdle.

Na bratislavskom Novom moste bol svojho času nápis zložený z niekoľkých mien svetovej avantgardy. Bolo medzi nimi aj meno Lucia Piussi. A potom to meno z obrovských písmen niekto zatrel.

Klameme seba aj ostatných, aby sme vinou sveta nemuseli trpieť. Pravda totiž bolí. Preto väčšina Slovákov nikdy nepripustí, že Kotleba je extrémista, (len, skrátka, nemá rád Cigánov), nepripustí, že obvinení z kauzy Cervanová by mohli byť úplne nevinní ľudia, (presne ako ty a ja), alebo že si Hedviga Malinová svoje zbitie nevymyslela, ale je tou najkrutejšou obeťou šikanovania nového slovenského štátu, (pri ktorej je Kafkov Proces vzdialená, abstraktná rozprávka). Na internetových diskusiách tohto časopisu sa pri článkoch o všetkých troch kauzách objavujú nicky tých istých rozzúrených persón.