Ruská okupácia Gruzínska je rukavica do tváre západného spoločenstva. A tiež test – ak v ňom USA a Európa proti Kremľu zásadne nepritvrdia, pestujú si ten typ hrozby, aká už raz temer zničila svet. Toto je rozhodujúci výklad kaukazskej vojny, všetky ostatné sú vedľajšie.

Noc z 20. na 21. augusta 1968 bola nejaká čudná. Moji rodičia boli na Sliači na liečení a ja som sa pokúšal učiť na skúšku, ktorá mi ešte zostávala na skončenie druhého ročníka. Nebol som doma sám, bol u nás ešte môj kamarát Paľo Dubček a jeho bratranec Peter.

Eufória solidarity po príchode tankov netrvala dlho. Ani nemohla. Po pár dňoch sa naša strana a vláda vrátila z Moskvy, kam bola unesená a Dubček ťažkým dychom a s veľkými pauzami hovoril v rozhlase o výsledkoch rokovania s Rusmi.

Každá olympiáda sa týka aj politiky, ale také silné prepojenie ako dnes tu nebolo prinajmenšom od Olympijských hier v

Aplauz a ticho BerlínaHlavným mestom medzinárodnej politiky minulého týždňa nebol Washington ani Belehrad, ale Berlín. A to hneď pre tri veci: návštevu irackého premiéra Nurí al-Malíkího,

„Tak nám, pani Millerová, utiahlo Rusko kohútiky s ropou,“ povedal by dobrý vojak Švejk, keby si prečítal české noviny z posledných dní. „To viete, chcú nám odkázať, že keď tu budeme mať ten americký radar, nech nám aj ropu dodávajú Američania,“ dodal by a možno by sa aj múdro zatváril.

So seriálovým majorom Zemanom sa česko-slovenská spoločnosť vyrovnáva v niekoľkých vlnách minimálne od konca éry, ktorú pomáhal konštituovať.

Keď sa Barack Obama stane prvým čiernym prezidentom Ameriky, zapadne pekne do radikálneho príbehu, v ktorom ľavičiari vystupujú ako tí, ktorí vždy a všade bojujú s predsudkami, rúcajú stereotypy a zlepšujú rasové vzťahy.