Cirkusový život. Kilometre, stovky kilometrov, tisícky kilometrov týždenne. Osady, cigáni, muzika, mestá, teská, treska s rohlíkom, Tatry naľavo, potom Tatry napravo, hektolitre benzínu Slovenskom hore-dolu. Vediem kočovný život, a chodím po osadách za staticky žijúcimi cigánmi hľadať talenty. Nie je to nejako naopak?

„A aký štýl hudby robíš?” pýtajú sa ma. „Neviem to zaškatuľkovať,” odpovedám a cítim sa trochu rozpačito. Ťažko si predstaviť, prečo umelec nedokáže definovať svoju tvorbu...

Vážená magnificencia udelila honorabilite udeliť študentom diplomy. „Vaša magnificencia, drahá honorabilita, vážená spektabilita a milí rodičia,“ riekla študentka v strieborných šatách v správnom poradí a poďakovala sa všetkým za ich úsilie a pomoc.

Možno by môj život vyzeral úplne inak, keby som neprechovávala takú hroznú nenávisť voči škole. Hocijakej. Možno by som bola niekto iný, keby som nemala odpor k autoritám. Keby som vedela, ako sa učiť. Odmalička mi šlo len to, čo som mala rada – a nesnažila som sa to zmeniť.

Pekné počasie je veľmi relatívna vec. Včera bola búrka a prietrž mračien (milujem ten pojem) a padali krúpy. Kým padali, schovávala som s kamarátom Sašom v nejakom drahom butiku a pozerali sme sa cez sklenený výklad von. Ako padajú krúpy.

Nikdy som nemala potrebu združovať sa. V podstate som k tomu vždy mala istý odpor. K akémukoľvek organizovanému združovaniu. Uniformy, odznaky, členské karty a knižky...na čo? Netrvalo dlho, a tak, ako so všetkými pózami a predpojatiami, pánbožko mi zoslal skúšku, aby ma rozosmial a poučil.

Nikdy som nemala potrebu združovať sa. V podstate som k tomu vždy mala istý odpor. K akémukoľvek organizovanému združovaniu. Uniformy, odznaky, členské karty a knižky...na čo? Netrvalo dlho, a tak, ako so všetkými pózami a predpojatiami, pánbožko mi zoslal skúšku, aby ma rozosmial a poučil.

Zavreli sme sa s kamarátom do kamarátkinej kúpeľne a strávili sme spolu noc. Noc vyvolávania fotiek. Kamarát vlastne nebol môj kamarát, iba syn môjho kamaráta, ale v noci sa upgrade-ol. Pôvodne sme mali vyvolávať u mňa, ale ja mám garsónkovú kúpeľňu určenú pre trpaslíkov, a tak sa kamoška zľutovala a robila nám pohostenie.

Vravia o nich, že sú hlúpe a že vedia rozprávať len o kravinách. Že sa nevedia baviť o inom, ako o handrách, účesoch a manikúre. Že nevedia nič o svete a jeho problémoch, a žijú mimo reality. Nemám ten pocit. Prišla som do styku s modelkami iba trikrát, ale ani raz som ten pocit nemala.

Videla som časť toho hrôzostrašného dokumentu zvaného Food, inc. Časť len preto, že psychicky by som viac neuniesla. Som slabá povaha. A žijem v lži. Nechcem jesť mäso, ale jem ho, aj keď menej ako iní. Nechcem jesť umelohmotné potraviny, ale jem ich, lebo som lenivá zháňať sa za inými. A keď už mám aj na výber, podľahnem cenovému rozdielu.