Mohla by sa volať našou národnou bylinkou či korením. Priplichtí sa takmer do každého nášho prívarku, polievky, pečeného mäsa, fašírok, dokonca do klobás, jaterníc a nájdeme ju neraz aj v slanom pečive. Nikde nesmie chýbať: čerstvá, no najčastejšie sušená majoránka.

Je čas obeda, chlapi sa nahrnú k stolu a pred nich vrtká teta postaví pekáč s niečím, čo trochu pripomína rozvŕtané lazane, vznešenejší granadír a dokonca niečím aj bryndzové halušky, pretože na záver sa pridáva vyškvarená slaninka. Podávajú sa párance.

Špagety, rizoto, pizza. Notoricky známe jedlá, ktoré vie zo seba okamžite vysypať ktorýkoľvek účastník vedomostného kvízu, keď sa ho spýtajú na taliansku kuchyňu. Kto by však chcel ohúriť publikum niečím iným, ako len talianskym fastfoodom a prílohami, povie napríklad osso buco.

Človek by si myslel, že sa pozerá na ostružiny, no čosi ho mýli. Tie čierne bublinkové potvory, čo vedia v ústach spustiť hotový ohňostroj, nerastú na kríčku, ale na poriadne košatom strome. Hompáľajú sa z vetvičiek a lákajú. Moruše.

Čo ako učupenom či malom, nikdy v ňom nesmie chýbať. Sedí si medzi koreninami, pritajene pozoruje okolie, namleté a sypké. Hneď vedľa garam masaly, tandoori masaly, suhany či čubrice. Korenie piatich vôní.

Najprv ju len zacítime. Blížime sa po starých betónových schodoch na priedomie a z okien sa už rinie jej typická, sladkasto-opojná vôňa, v ktorej prvé husle hrajú čerstvo natrhané čerešne. Sú bezpečne uväznené v jemnulinkom ceste a čakajú na nás. Bublanina.

Vyzerá ako rozprávka. Presnejšie, akoby vypadla z rozprávky bratov Grimmovcov: plná nástrah a tajomných chutí, kde-tu na nás vyskočí prekvapenie. Celá čierno-červená, no pod povrchom ľahunké šľahačkové vnútro – volajú ju Schwarzwaldská torta, čiže torta z Čierneho lesa.

Obrovský smotanový kotúč v lesklom fóliovom obale, vyložený hneď vedľa krájača, či malé kúsky v tvare zarážky do dverí nasekané jedna vedľa druhej v chladničke s mliečnymi výrobkami. Či už sa nachádzame v Amerike, Afrike, Európe, Ázii, alebo Austrálii, všade ho poznajú: čedar.

Pod nohami prašná červená cesta, pred ňou starobylý chrám, o ktorom šesťsto rokov nikto nevedel, lebo bol ukrytý hlboko v džungli. Po bokoch cestu k Angkoru lemujú dve obrovské nádrže plné ružových lotosových kvetov. Sú symbolom aj pochúťkou.

Všetci ho poznáme, poniektorí ho majú radi, dokonca zopár z nich je od neho tak trochu závislých. Poväčšine sa s ním stretávame v podobe akejsi čiernej gumy a málokto tuší, ako sa vyrába a odkiaľ pochádza. Česi mu hovoria lékořice, my pelendrek.