Vôbec by som neverila, že sa vyberiem na film, kde sa chlap zamiluje do umelej inteligencie. Ale stalo sa a ten film s názvom Ona, ktorý získal nedávno Oskara za scenár a režíroval ho Spike Jonze, ma dostal. Už len ten obsah: „Dej filmu sa odohráva v L.A. v neďalekej budúcnosti. Theodore (Joaquin Phoenix) je komplikovaný a citlivý muž, ktorý sa živí písaním dojemných a osobných listov pre druhých. So zlomeným srdcom po skončení dlhého vzťahu sa začne zaujímať o nový, pokročilý operačný systém, o ktorom jeho výrobca tvrdí, že predstavuje celkom unikátnu a intuitívnu bytosť.“ Zaváňa to robotom v ženskom tele, ale nebojte sa.

Piťo dostal osemnásť rokov. My, čo vieme niečo o krčmovom živote pod výpalníckou čižmou, sme to prijali s tichým zadosťučinením. Veď to nebolo tak dávno, keď nafetovaní Piťovi chlapci ovládali bratislavské podniky a mlátili hostí. Pamätám sa na jedného z nich, výpalníckeho poskoka, ktorého prezývku si už ani neviem vybaviť – (bolo to čosi sladké ako Babyface či Cukríček?), zato jeho prasaciu tváričku a steroidmi napumpované telo neveľkého vzrastu si pamätajú mnohí ešte dnes ako symbol mečiarovskej éry.

Cestovať naprieč Ukrajinou je ako pobývať pár dní u trochu chudobnejších susedov. Ešte trochu viac bordelu, ešte viac napratané autobusy, samá šmelina a ešte horšie cesty. Inak nič nové. Kyjev je naozaj blízko. Sánka nám padla až v Rusku. Čím viac k Uralu, tým horšie. V predražených a hororových motorestoch sme sa stretávali výhradne s mužmi, ktorí vyzerali, akoby ich nakreslil Danglár. Oblečení zásadne v maskáčoch, s holými hlavami ticho zazerali. Z dvoch motelov sme ušli skôr, ako sme sa ubytovali.

Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

Väčšia hanba, ako dusná aféra okolo ceny Malina ani nemôže byť. Zaslúžila by si zápis do Guinessovej knihy rekordov v plazení. A to ani nepoznáme pikantérie zo zákulisia. Stalo sa u nás, na Slovensku: Novinári cenu Malina, antiosobnosť roka, udelili Erikovi Tomášovi, hovorcovi Úradu vlády, čím vznikol v Rade Asociácie hovorcov, ktorá cenu udeľuje, taký plazivý mrak strachu a predposratosti, (podľa tlače atmosféra zvláštnych telefonátov, hádok, vyhrážok o odstupovaní sponzorov od akcie), že porotcovia celú cenu radšej zrušili. Nič nebude!

Inaugurujú prezidenta. Ako na povel, na nejaký imaginárny výstrel z dela, náš syn sa prvýkrát pohne dopredu. Začína sa plaziť. Po celom byte. Naberá na rýchlosti. Žasneme. A do toho nový prezident s rukou na Ústave. Dejinný okamih. Pozerám sa po byte a tŕpnem. Hoci sme odstránili všetky nebezpečné veci, do zástrčiek napchali detské poistky, elektrické šnúry schovali pod koberec, všade vidím len samé nástrahy. Nový prezident prednáša prejav. A hneď pri ňom tá hrôzostrašná Macejková a Fico v prvom rade so sileným úsmevom niekomu niečo šepká. Ach, bože.

Vrece zemiakov, mačka vo vreci... Ani po volebnom víťazstve Andreja Kisku väčšina komentátorov budúceho prezidenta nešetrí. Akoby voľby s tým obrovským náskokom aj tak vyhral len vďaka Ficovi a mohol gratulovať len a len jemu. Istý bratislavský „arbiter elegantiarum“ dokonca nazval jeho výsledok ako prekvapivý, vzhľadom na jeho „primitívne podnikanie“. Musela som sa zasmiať – známeho experta poznám a viem, že priviedol na mizinu frajerku aj so všetkými jej úsporami a potom ju opustil. No čo, chlapec má charizmu, nemusí primitívne podnikať ako nejaký Kiska... Takmer všade tie cynické, vlažné reakcie. Do mŕtvoly si každý kopne, ale do víťaza?

Našu kapelovú skúšobňu navštívil Marián Varga. Poznáme sa už dlhšie, sme kamaráti, napriek tomu to bol sviatok. Marián nám prišiel nahrať do pesničky sólo. Už keď som prichádzala k oknám v bývalej Cvernovke, ozval sa mohutný, nezameniteľný zvuk na náš nový Hammond. (Tento Hammond, ročník 71, nám daroval Fero Čerman na koncoročnej jedličke .týždňa a týmto Mariánovým počinom ho považujeme za patrične pokrstený!) Keď sa teda ozval z otvoreného okna, plného kúdolov dymu, zvuk, ako keď niekto behá rukami aj nohami po klávesách a prepína registre, prebehli mnou zimomriavky.

Najhoršie na tom, čo ruská moc pácha na Ukrajine je, že to robí s plným mandátom od svojich občanov. Kto nebol v Rusku, neuverí. Kdesi som čítala, že na to, aby ľudstvu úplne vymazali mozog, stačia tri generácie – z deda na vnuka. Po celoplošnom brainstormingu počas troch generácií sa rodí nový človek – vylízanček bez pamäti. V Rusku sa tento experiment podaril. Listujem si svojimi cestovateľskými zápiskami z Ukrajiny a Ruska z roku 2010 a spomínam, ako ma najprv šokovali už len tie obité a predsa všadeprítomné kosáky a kladivá: „Chytili sme včera druhý dych a pred Čeľjabinskom sme neostali.