Thomasa Mertona pre mňa objavil môj starý priateľ, básnik Erik Groch. V literárnom magazíne Tichá voda z roku 1992 publikoval úryvok z Mertonovej knihy Žiadny človek nie je ostrov. Je paradoxom, že Merton takto pomenoval knihu, ktorú napísal odlúčený od všetkých, za prázdnym stolom pustovníckej cely.

Uprostred nocí a dní roka je jedna Veľká noc. Noc smrti. V posledných lúčoch umierajúceho dňa vidíme osamelého človeka, ako po cestičkách kalvárie vlečie svoj kríž k vrcholu.

Kazateľ Cirkvi bratskej, spisovateľ, výtvarník a externý spolupracovník .týždňa Daniel Pastirčák hovorí vo videorozhovore o hlbokom tajomstve veľkonočných sviatkov, problematickému úniku k ateizmu a ceste von zo zloby a beznádeje, ktoré premáhajú Slovensko.

Dnes mě pri rozjímaní napadlo, že ten nápad z bible, že Búh, nechá ukřižovat a dlouho trpět svého syna, aby ho pak vzkřísil, možná vznikl v mysli nějakého sadistického otce s omnipotentne narcistickou povahou. Takto vo svojom statuse na facebooku o veľkonočnom príbehu rozjímal detský psychiater Peter Pothe. Jeho rozpakom rozumiem. Ak taký inteligentný a citlivý človek vidí veľkonočný príbeh takto, ako je možné, že som tomu príbehu uveril a verím mu dodnes? Nie je to príbeh, ktorý odhaľuje iba ťažkú patológiu?

V dnešnej bohoslužbe sa stretajú dve slávnosti. Prastará slávnosť Letníc – zrodenie cirkvi sa stretne so slávnosťou tých, čo obnovujú svoj krstný sľub a vstupujú do spoločenstva Kaplnky. Spája ich spoločná téma: tajomná skutočnosť, že sme stvorení Slovom. Duch sa na Letnice zjavil ako zázrak slova. Nad hlavami apoštolov sa ukázali ohnivé jazyky.

Dnes bude reč o téme, ktorá je votkaná do naších tiel. Sme telá z tiel tých, ktorí nás predišli. Rastieme z hlbín času, ako koralový ostrov — generácia za generáciou: Ako deti svojiich rodičov, ako rodičia svojich detí. Sme spojení vzťahmi, čo trvajú od narodenia do smrti, ba trvajú i potom, keď tu naši rodičia už nie sú. Rodičia sa vo mne stali jedným telom: Ich spojenie je zapísané v mojom genóme. V tom vzťahu je skrytý istý paradox: Som plodom matky a otca. Som však zároveň i ktosi iný - jedinečná osoba nezávislá na rodičoch. Pochádzam z nich, no oni mi život nedali. Oni i ja pochádzame z jediného prameňa všetkých životov. Z neho pochádza ich i moje neopakovateľné bytie.

Človek už svojim narodením vstupuje do diela, ktoré tu vytvárali generácie pred ním. Rodí sa do pôrodnice. S prvým slovom na jazyku preberá komunikačný systém svojich predkov. Formujú ho vzdelávacie inštitúcie. Od štátu dostane preukaz totožnosti a rodné číslo. Zaradí sa na trh práce a vstúpi do výrobného procesu. Nevyberal si to je mu to dané.

Každému je daný prejav Ducha, na spoločný úžitok. Pri porovnaní s našou bežnou skúsenosťou Pavlov ideál vzťahu medzi jednotlivcom a spoločenstvom, vyznieva trochu naivne. Nie je spoločenstvo skôr arénou, kde sa jednotlivec svojimi schopnosťami presadzuje na úkor toho druhého? Dbá viac o svoj úspech, než o spoločné dobro.

Najznámejší ekumenický kresťanský kazateľ na Slovensku Daniel Pastirčák hovorí otvorene o tom, ako v ňom láska k mladej pastierke nabúrala ateistický pohľad na svet, zažil skúsenosť s duševným ochorením, spoluzakladal politickú stranu a musel sa vyrovnať s pochybnosťami svojich detí pri viere v Boha. Nevyhneme sa ani súčasnej politickej kríze a predstavíme vám jeho poslednú knihu vydanú .týždňom Zaskočený večnosťou.

Ak by bol 19 žalm maľbou bol by to triptych. Jeden stred a dve krídla. Žalm má tri časti: Prvá nám predkladá ústrednú tému - reč bez slov. Druhá je ódou na Boží Zákon. Tretia nás uvádza do labyrintu srdca.