Pred hotelom som zbadala peknú mapu okolia Zvolena. Hneď mi padla do oka priehrada Môťová. Vybrala som sa tam pešo – popri rieke. Nie vždy som mala tú česť ísť po chodníku, občas bolo treba preliezť cez rôzne industriálne rúry či preskákať po kameňoch popod most. Po hodinovej prechádzke sa mi naskytol pohľad na priehradu.

U nás sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia „bookworm” čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. Každopádne, patrila som ako tínedžerka medzi nich. V období, keď každý normálny človek už dočítal rozprávky, ale ešte nezvládal seriózne knihy, a čítal len časáky, komiksy a esemesky, v tom období som čítala všetko. Všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy.

Je to úžasné, čo sa tu deje. Nejde o samotný hokej, ide o atmosféru v Bratislave. Taká tá jarmokovitosť toho celého. Pravdupovediac, v ten prvý deň som úplne zabudla, že sa už začínajú majstrovstvá, išla som si centrom mesta vo svojom zelenom trabante, slnečný deň, lakeť von z okna, keď som tu zrazu zaznamenala nepomerne väčší aplauz ako zvyčajne. To, že mi ľudia kývajú, poskakujú, alebo sa na mňa usmievajú, či ukazujú prstom, na to sme si ja aj trabant zvykli.

Kultúra zvukového a obrazového podmazu mi vždy bola ukradnutá. Relaxačné hudby, pozadia na mobily, screensavery, shitný „výťahový” džez, prosto všetka tá vata bez ksichtu, bez gulí, bez názoru, bez farieb, vyprodukovaná len preto, aby nerušila.

Som tretíkrát v anglickom Cornwalle. A začínam si všímať detaily. Detaily, ktoré nezaznejú na prvý pohľad. Tak napríklad – táto krajina má vkus. Prosto, ľudia tu neriešia veci tým najlacnejším možným spôsobom – ale tým najlepším spôsobom.

Babské jazdy sa týmito témami vyznačujú. Kým chlapi si myslia, že baby sa bavia iba o topánkach a lakoch na nechty, dievčatá si vykladajú sny a rozprávajú sa o duchoch. Napríklad.

V našom detskom domove v Nepále zavládol rozruch. Idú zimné prázdniny. A tie nikto nemá rád. Znamená to nerobiť nič, iba sedieť vnútri v dome v zime. Kým ostatné deti chodia na prázdniny aspoň k babke na dedinu, naše pozerajú cez okno poza plot a hľadajú rozrušenie.

Milujem katastrofické filmy. Keď vybuchuje v pozadí sopka, ulicami tečie láva a všetci utekajú. Alebo ako malé americké mesto napadnú obrie pavúky. Alebo ako príde potopa a voda berie všetko sebou.

Moja garáž plače. Alebo to plačem ja? Je naozaj dobré ísť za rozumom aj keď proti srdcu? Neviem. V každom prípade – sťahujem sa z garáže, lebo som kúpila byt. Garzónku na hypotéku. Všetky časti môjho mozgu mi povedali: urob to už konečne. Povedali mi to aj ostatné blízke mozgy. Vraj už som veľká. A tak nemám bývať v garáži.

Je to úžasný pocit, len tak si jazdiť Bratislavou a okolím a vidieť ľudí poskakovať. Pretože okrem toho, že sa chytíte za gombík, keď vidíte kominára, musíte ešte aj trikrát poskočiť (aj keď niektoré zdroje tvrdia, že dupnúť) pre šťastie, keď vidíte zelený trabant.