Najprv ju len zacítime. Blížime sa po starých betónových schodoch na priedomie a z okien sa už rinie jej typická, sladkasto-opojná vôňa, v ktorej prvé husle hrajú čerstvo natrhané čerešne. Sú bezpečne uväznené v jemnulinkom ceste a čakajú na nás. Bublanina.

Vyzerá ako rozprávka. Presnejšie, akoby vypadla z rozprávky bratov Grimmovcov: plná nástrah a tajomných chutí, kde-tu na nás vyskočí prekvapenie. Celá čierno-červená, no pod povrchom ľahunké šľahačkové vnútro – volajú ju Schwarzwaldská torta, čiže torta z Čierneho lesa.

Obrovský smotanový kotúč v lesklom fóliovom obale, vyložený hneď vedľa krájača, či malé kúsky v tvare zarážky do dverí nasekané jedna vedľa druhej v chladničke s mliečnymi výrobkami. Či už sa nachádzame v Amerike, Afrike, Európe, Ázii, alebo Austrálii, všade ho poznajú: čedar.

Pod nohami prašná červená cesta, pred ňou starobylý chrám, o ktorom šesťsto rokov nikto nevedel, lebo bol ukrytý hlboko v džungli. Po bokoch cestu k Angkoru lemujú dve obrovské nádrže plné ružových lotosových kvetov. Sú symbolom aj pochúťkou.

Všetci ho poznáme, poniektorí ho majú radi, dokonca zopár z nich je od neho tak trochu závislých. Poväčšine sa s ním stretávame v podobe akejsi čiernej gumy a málokto tuší, ako sa vyrába a odkiaľ pochádza. Česi mu hovoria lékořice, my pelendrek.

Aby sme zahnali hlad, ktorý nás zastihol na ulici či pri robote, napchávame sa čudnými umelohmotnými jedlami, ktoré sa tvária ako mäso s chlebom. Babičky však na takú príležitosť mali svoj overený trik. Volal sa fašírka.

Človek si kráča na obed, rozhliada sa po okolitých stánkoch či bistrách, kde by utratil svoje peniaze a vzhľadom na vymedzený čas sa čo najrýchlejšie nasýtil. Zrazu mu padne oko na čosi, čo pripomína misku ryže a všetci to volajú poke.

Je vlahý letný večer a človek má chuť na niečo osviežujúce so štipkou alkoholu. Pivo aj víno nás už omrzeli, čo robiť? Zrazu však vzduchom zaznie hudba, človekom to začne čudne hýbať a nápad je vonku: dáme si mojito!

Zvyčajne sa na tejto strane zaoberáme niečím, čo vonia alebo chutí. Dnes to tak nebude. V posledných rokoch sa čoraz častejšie stretávame s tým, že na dezertoch, delikatesách či priamo v nápojoch nachádzame ligotavé šupinky či plátky pravého nefalšovaného zlata.

Pristane pred nami tanier – vytúžený steak veľký ako ruka – a na ňom si odvážne hovie niečo zelené. Votrela sa tam voľajaká trestuhodne odvážna kúdeľ. Alebo šalát: hrabkáme sa v zelených listoch a zrazu bum – hlavička s chvostíkom. Odvšadiaľ na nás skáču klíčky!