Keď som prišla z pôrodnice domov, chvíľu som sa pozerala na pákovú batériu nad drezom v kuchyni a rozmýšľala, ktorým smerom tečie studená a ktorým teplá voda. Prázdno. Moja sestra tvrdí, že pôrod je osvietenie. A to som mala pôrod, ktorý môžem považovať za životný zážitok! Tak ako iní investujú do exkluzívnej dovolenky v neznámom, krásnom svete, my sme investovali do pôrodu v neznámom, krásnom, rakúskom zdravotníctve. Pôvodne som túžila rodiť do vody, a to sa dalo v Hainburgu, v nemocnici, ktorá je od nášho petržalského bytu vzdialená pár minút autom, bez problémov.

Nikdy nezabudnem na ten obraz, ako stojíme s Blahom Uhlárom uprostred zdemolovanej krčmy Stoka a Blaho sa snaží nájsť v spúšti na podlahe medzi stopami krvi, skla a triesok ďalší kúsok drievka z rozsekaných dvier. Ten pocit totálneho zúfalstva sa mi navždy spája s tými kúskami drievok, ktoré Blaho dvíha zo zeme a prikladá k sebe, akoby to malo vôbec zmysel – lepiť teraz v noci dvere po útoku neonacistov, ktorí sem vtrhli ako húf sarančí. Dosekaní ľudia, policajti aj záchranka odišli, ostali sme sami. Vtom sa Blaho na mňa zahľadel, rozosmial sa zúfalo a vraví: „Ja ako večný kuvik by som mal byť vlastne spokojný! Konečne sa splnilo to, čo som predpokladal!“

Najlepšie o tom spieva americká kapela Indigo Girls v pesničke Shame on you – Hanba vám: „Hľadáme ilegálnych imigrantov, dovoľte nám prezrieť vaše auto/ Vravím: Ale to je smiešne, veď sme boli na tej istej lodi v roku 1694.“ Refrén už nemôže byť výstižnejší: „Uuu, lala, hanba vám!“ My sme boli na tej istej lodi toť nedávno, pred dvadsiatimi piatimi rokmi a už sme zabudli.

Čítam dve knihy: Houellebecqove Elementárne častice a knihu psychoterapeuta Erica Berneho Co řeknete, až pozdravíte. Je neuveriteľné, ako sa tieto dve knihy navzájom dopĺňajú. Eric Berne rozvíja teóriu transakčnej analýzy. Ukazuje človeka, akéhokoľvek „Jedera“, ako produkt scenára, ktorý doňho naprogramovali rodičia ešte v útlom veku. „Scenáre sú umelo vytvorené systémy, ktoré obmedzujú spontánne a tvorivé ľudské túžby a hry sú umelo vytvorené štruktúry, ktoré obmedzujú spontánnu a tvorivú intimitu.

Keď som v marci náhodou narazila na komentár Jána Čarnogurského s názvom Chvála motocyklov, len som pokrútila hlavou. Nepochopiteľný článok, ktorý sa začína vetou: „Blíži sa jar a na cestách sa objavia motorizované lastovičky,“ budil dojem prvej lastovičky stareckej demencie. Až by jednému prišlo ľúto. Pomyslela som si, koľko sentimentu sa vyplaví z mäknúceho mozgu jedného cynika a viac nad tým nešpekulovala. Omyl!

Keď pravda a spravodlivosť víťazia, je to vždy triumf univerzálny. Radosť z neho – výnimočne ešte počas života na tejto zemi – je sviatkom pre všetkých, čo ctia princípy všeobecného dobra. Preto nech mi nikto nehovorí, že kauza Bezák sa nás neveriacich netýka. Odhliadnuc od toho, že cirkev platíme všetci z verejných peňazí, týkala by sa nás, aj keby tak nebolo. Ide o človeka, ide o princíp – ide o všetko. To, akým spôsobom bol Bezák ponížený a zbavený funkcie, je presným odrazom zvrátenosti nielen cirkevnej, ale celospoločenskej.

Keď som objavila poviedky Flannery O´Connor, všetko ostatné šlo bokom. Chcela som prečítať každú vetu, čo tá žena kedy napísala. Je to, akoby ste počúvali moderný džez a zrazu objavíte Milesa Davisa. Už sa nedá vrátiť späť. Nikto nepíše tak ako ona. Tie poviedky sú ako fínska sauna. Človek sa pri každej jednej až spotí od hanby. Od strašnej hanby nad tým, že je potenciálne jednou z jej obetí. Pritom sa v tých poviedkach ani veľmi nič nedeje. Odohrávajú sa na tom najospalejšom vidieckom americkom juhu, kde život plynie ešte monotónnejšie ako u nás, medzi farmármi, alebo v nejakom smutnom zapadákove.

V bratislavskej Cvernovke sa konal festival Stoka Revival. Nielen jeho názov, ale aj samotný priebeh naznačil, že kultové divadlo chytilo druhý dych a prežíva nové tvorivé obdobie.

Je to už desať rokov, čo sa kamarátim s troma františkánmi. Nie je to len povrchná známosť. Prežila mnoho. Vyvracia všetky teórie o tom, že priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje. Niežeby sa tu, v tomto napínavom skupenstve, neobjavila aj láska, ale povzniesla sa, sublimovala kamsi do éteru a nabrala rozmer vzducholode. Som neveriaca, neverím v posmrtný život s tým istým vedomím, ja to skrátka nedokážem, ale presahu nadpozemského a vznášaniu sa na duchu verím. Za tých desať rokov som pochopila, že viera je talent, a my, čo ho nemáme, môžeme len závidieť.

Spomíname si na Petra Pišťanka. Raz ako na človeka, raz ako na spisovateľa. Ten rozdiel medzi človekom a jeho dielom je, zdá sa, priepastný. Tí, čo sa s Pišťankom dobre poznali, spomínajú naňho ako na komplikovaného človeka a hoci vzápätí dodávajú, že jeho knihy sú úžasné, ich spomienky majú iný nádych než tie čitateľské. Dozvedám sa, že Pišťanek sa v poslednom čase radikalizoval, že bol mizantrop, rasista atď. Pri blízkom človeku by ma to vážne škrelo, ale tu mi je to jedno. Dokonca sa pobavene usmievam.