Čo dobré sa postavilo v uplynulých mesiacoch, aké architektonické diela získali významnejšie ocenenia za minulý rok. Poďme sa na to pozrieť bližšie.

Postihnutým poskytneme pomoc, budeme bojovať proti terorizmu až do jeho vyhubenia. Vyše dva dni trvalo ruskému prezidentovi, kým sa vyjadril k výbuchom vo Volgograde. Tie slová sme už pritom počuli. Ale sú to slová muža, ktorý má veci pod kontrolou?

Nohavice ma prišité z dvoch vrstiev látky. Má tak dosť priestoru na to, aby mohol z továrne odnášať sušené mlieko. Doteraz nemal žiadny problém, ale z času na čas vymenia niekoho v stráži a on radšej niekoľko dní nič neprenáša. Práca v mliekarenskom komplexe nebola pre neho nikdy profesionálne zaujímavá, ale nemenil by ju za nič na svete. Za to, že je tam balič, si už mohol dovoliť všeličo. Oslavu pre svoju dcéru, novú strechu na dome, motorku, na ktorej jazdí po meste. Má prácu, ktorú mu závidia. Džob, na ktorý stačí šesť tried základnej školy, a predsa po ňom túžia akademici, experti, dokonca aj vedci. Je to totiž miesto, kde sa dá niečo ukradnúť.

Najlepšie soundtracky sú tie, ktoré môžu existovať aj bez samotného filmu ako napríklad album Inside Llewyn Davis a to vďaka jeho producentovi T-Bone Burnettovi, držiteľovi prestížnych Grammy a Oscarov.

Dvoje voľby hláv justície na ploche desiatich dní dokonale ilustrovali, čo za krajinu protikladov, ba priam nevyspytateľných javov, je Slovensko.

Najhoršie na tom, čo ruská moc pácha na Ukrajine je, že to robí s plným mandátom od svojich občanov. Kto nebol v Rusku, neuverí. Kdesi som čítala, že na to, aby ľudstvu úplne vymazali mozog, stačia tri generácie – z deda na vnuka. Po celoplošnom brainstormingu počas troch generácií sa rodí nový človek – vylízanček bez pamäti. V Rusku sa tento experiment podaril. Listujem si svojimi cestovateľskými zápiskami z Ukrajiny a Ruska z roku 2010 a spomínam, ako ma najprv šokovali už len tie obité a predsa všadeprítomné kosáky a kladivá: „Chytili sme včera druhý dych a pred Čeľjabinskom sme neostali.

Krvavá protikomunistická revolúcia z roku 1956 doteraz silno polarizuje maďarskú spoločnosť. Nie div, veď súčasná najsilnejšia opozičná strana je predsa len nástupkyňou kolaborantskej socialistickej štátostrany, založenej na troskách Sovietmi pobitého povstania. Naopak, terajšia vládnuca strana vznikla ako mládežnícka alternatíva voči komunistickým zväzákom a od svojho založenia na sklonku režimu sa hlási k tejto nedokončenej revolúcii. Ako to vyzeralo v tých dňoch a ako chutil toľko ospevovaný kádárovský gulášový socializmus, podávaný vo väzenskom ešuse? Nasledujúci nadčasový text napísal bývalý revolucionár a politický väzeň takmer pred tridsiatimi rokmi.

Hobit: Smaugova pustatina, druhý diel trilógie, prišiel aj do slovenských kín 364 dní po premiére jednotky. Teda nie do roka a do dňa, ale do roka bez dňa. A to je možno to najpresnejšie, čo sa o ňom dá napísať.

Milí priatelia, každý je hlavným hrdinom v príbehu svojho života. Môžeme byť akokoľvek empatickí, môžeme sa akokoľvek obetovať, vlastné ego sa ťažko potláča. Brat Pimen je mníchom v ukrajinskom gréckokatolíckom kláštore. Hovoril mi o večných sľuboch. Skladajú sa tak, že predstavený kláštora adepta „postrihne“. Cvak nožnicami prameň vlasov – a je to, si v tom navždy. Predstavený však najprv prikáže mníchovi, aby mu tie nožnice podal. Keď mu ich podá, predstavený ich hodí na zem a povie, aby mu ich mních opäť podal. Toto sa udeje niekoľkokrát, aby sa preverila poslušnosť a pokora mladého mnícha. Priznám sa, vytočilo by ma to do nepríčetnosti, nožnice by som hodil o zem a všetkým by som sa poďakoval, že „nazdárek“. Asi preto nie som mníchom. Neviem sa vzdať sám seba.

Ísť dvadsiateho decembra do práce, mať prednášky na Štedrý deň alebo sa zúčastniť na dobrovoľnej brigáde posledný deň v roku, na Silvestra. To všetko bolo možné zažiť na Kube v časoch ideologickej a ateistickej horlivosti. Sviatky sa ostentatívne prehliadali a ignorovali, výsledkom boli tiché šedivé dni a chýbajúce sviatočné. Posledné decembrové týždne v roku 1980, 1983 alebo 1987 boli také fádne a nudné, tak bezfarebne rovnaké, že sa mi v spomienkach spájajú. Mnohé z tých dní som strávila sediac v školskej lavici, zatiaľ čo inde vo svete sa ľudia stretali so svojimi rodinami, rozbaľovali si darčeky a tešili sa navzájom v útulnosti svojich domovov.