Treba uznať, že nikto neurobil pre zviditeľnenie Generálnej prokuratúry viac ako jej súčasný šéf. Aj to je jeden z dôkazov. Už hádam každý vie, že podobná inštitúcia u nás existuje.

Nespokojnosť. Všade jej je toľko, až sa zdá, že hlavným pocitom dvadsaťjeden rokov od Nežnej revolúcie je práve nespokojnosť. Z pohľadu fantaziológie je toto obdobie rajom, ľudia dokážu byť nespokojní naozaj natoľko rozmanite, až srdce každého magistra tohto krásneho odboru, tzv. fantasmagora – musí plesať.

Pamätám sa na divotvorné vzrušujúce výtvarné súťaže Svet v roku 2000 očami detí. Výsledky boli pozoruhodné. Spomínam si na hlavy bez vlasov (mali vypadať, lebo už neplnia funkciu, nie vekom), veľké hlavy (lebo mozog bude rásť vďaka novým objavom a poznatkom), malé nohy a ruky (všetko robia roboty), kozmické mestá, skafandre, aj tykadielka sa sem-tam objavili, jedno veľké oko v strede hlavy, alebo naopak, ďalšie oči vzadu na hlave.

Na prelome tisícročí sme na festivale Trutnov pozerali s Bedlym na koncert skupiny Divokej Bill. Mixovala dokopy všetko možné, hlavne vtedy populárnu írsku hudbu s balkánom, k tomu stredoeurópska verzia ska a krčmový rock.

Som v Holandsku na festivale Eurosonic. Bicykle a voda. A syr. Aj keď si myslíme, že sme veľmoc vo vyprážanom syre, aj v tom nás Holanďania predbehli. Majú tu také automaty, volá sa to Febo.

Rolničky. To je jeden z víťazov Vianoc. Ich cinkavé šušušu sprevádza už aj metalistické verzie kolied, pomaly aj pod prejavom prezidenta budú rolničky. (Prejavy prezidenta bývajú na Nový rok, to som teda trochu predbehol... Je to dobre vymyslené – po celom tom magickom čase vrátiť sa na Zem.

Toto píšem v Dánsku, v Kodani. Pri tejto krajine mi vždy automaticky skrsne na um najvýznamnejšie a jedinečné dielo hlavného predstaviteľa neštišskej poetickej školy Rastislava Dodoka, ktorým, ako všetci vieme, je hymnická poéma Severská sága.

Neviem, či som celkom mimo, ale nerozumiem komunálnej politike. Poznám niekoľko ľudí, ktorým to divné spájanie každého s každým úplne sprotivilo politiku ako takú.

Ostrava je zaujímavé mesto. Rok 2011 sa ešte ani poriadne nezačal a už rebelovalo. Veď si to len predstavte – smernice Európskej únie predpisujú maximálne 35 dní na obyvateľa v smogu na rok, Ostrava si túto povolenú kapacitu vybrala počas prvých štyridsiatich dní.

Detské sny sú parádna vec. Ako tak starneme, melie nás svet, sú z nás seriózni zamestnanci či zamestnávatelia a sny, byť napríklad kováčom, sú fuč. Ja som naozaj kováčom chcel byť. Existuje jeden blázon, ktorý si svoj detský sen splnil, keď mu ťahalo na päťdesiatku. Môj brat Marián.