Reformou školstva sa označuje zmena, ktorá nastala účinnosťou nového „školského zákona“. Málokto o nej hovorí v dobrom. Kritika je silná, ale aj neprehľadná. V dnešnom čísle predstavíme kritiku reformy „sprava“, v ďalšom čísle kritiku „zľava“ a o dva týždne sa pokúsime priniesť porovnanie dvoch odlišných názorov z praxe ‒ od riaditeľov škôl.

„To, že rešpektujem Lincolna, neznamená, že by som nebojoval pod generálom Leem“, uzavrel nedávno aj s príslovečným smajlíkom na konci jeden z mojich známych na Facebooku našu debatu o Americkej občianskej vojne.

Po tom, ako utícha diskusia o knihe Thomasa Pikettyho, sa začína hovoriť o ďalšej knihe, ktorá upozorňuje na krízu súčasného štátu a navrhuje reformu. Napísali ju spolu John Micklethwait a Adriana Wooldridge, šéfredaktor a editor týždenníka Economist.

V Egypte čelíme obrovskému riziku. Štátny prevrat by rozvrátil krajinu v oveľa väčšom rozsahu, ako sme boli svedkami v Líbyi.

Túto jar ubehlo dvadsať rokov od vydania dvoch kľúčových albumov Blur a Oasis, ktoré definovali dôležitú éru v britskej popmusic. Volala sa britpop a už nikdy potom nebola britské hudba tak „in“ ako práve v polovici deväťdesiatych rokov.

Zlo je rafinované. Ale rafinovanosť nemá s múdrosťou nič dočinenia. Nevidí ďalej. Je to len podlá účelová záležitosť s plochou dráhou letu. Spomeňme si dnes na Kaliňákovu tlačovku o Hedvige M. Po všetkej tej rafinovanosti z nej vanie už len tuposť. Obmedzenosť niekoho, kto sa prerátal. Taký človek si povie „kde sa rúbe les, lietajú triesky“, možno si aj zaklame, že to „robí pre lepší obraz Slovenska v zahraničí“ alebo podobné idiotstvo, no neráta s tým, že zhodou náhod narazil na bytosť, čo sa nezlomí pred mocou. Taký kaliňákoid neráta s tým, že sú ľudia, pre ktorých je pravda a ľudská dôstojnosť viac než preňho.

Ruská anexia Krymu a podpora separatizmu na juhovýchode Ukrajiny znamená návrat geopolitiky.

Zjavne bola znechutená. „Vybavím ti, aby si sa k nemu dostala, ale nežiadaj ma o nič viac. Jemu tu v Moskve nijaký slušný človek ruku nepodá.“ Za desaťročia priateľstva som nikdy nepočula od Jany také slová ani taký tón.

Juraj Hammer býva v luxusnom starobinci neďaleko Tel Avivu. Rozprával mi o tom, že v príbehu úteku Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu je rola prvého preceňovaná a druhého nedoceňovaná. Možno z neho hovoril pocit príbuzenstva s Wetzlerovou rodinou. Artur Klein, bývalý partizán zo Slovenského národného povstania, ťahá na deväťdesiatku a je jeden z tých, ktorí v apríli 1944 prijímali v Žiline Vrbu s Wetzlerom. Povedal približne toto: „Dali sme im nejaké peniaze a požiadali ich, nech nešíria paniku.“ Keď som zdvihol obočie, dodal: „O tých časoch môžu rozprávať iba tí, ktorí to prežili.“

Všade okolo mňa vládla nervozita. Slnko už takmer zapadlo, ale to stále nestačilo. Hladní Malajzijčania celý deň nejedli, bol totiž ramadán. Čakali, kým odbije hodina H a oni sa budú môcť pustiť do jedlom preplnených tanierov, čo stáli na reštauračnom stole pred nimi. Zahalené mamičky deťom krájali mäsko a deti sa mračili na roztápajúce sa zmrzliny v pohároch.