Šéfom poroty 67. benátskeho filmového festivalu bol nevyspytateľný Quentin Tarantino. Nebolo preto ťažké predvídať, že karty udelenia prestížnych cien šalamúnsky zamieša a že sa Zlatý lev ocitne v prekvapivých rukách.

V deň 50. výročia Gagarinovho letu do vesmíru bola v bratislavskej aukčnej spoločnosti Soga vernisáž výstavy a štart monografie a mimomonografie Monogramistu TD.

Na začiatku rovno poviem, že nie som, pokiaľ ide o rádioaktivitu, celkom objektívny. Mojim rodičom a prarodičom sa totiž podarilo v polovici sedemdesiatych rokov postaviť rodinný dom v jednej z najkrajších štvrtí Prahy, v Klánoviciach, priamo uprostred najväčšieho lesa, aký v Prahe nájdete. Ako to tak v živote býva, nikdy nevyjde všetko dokonale. Mojim rodičom a prarodičom sa ten dom veľmi nevydaril. Nielenže je to taký socialistický rodinný paneláčik s brizolitovou omietkou (ktorá však drží aj po takmer štyridsiatich rokoch skoro nedotknutá), ale najmä svieti, presnejšie povedané, žiari.

Za posledných dvanásť mesiacov prišlo do kín množstvo filmov, niektoré z nich zaujali divákov, niektoré kritikov a niektoré jedných aj druhých. Aké trendy boli v minulom roku vo svetovej kinematografii, čo sa zmenilo a čo nás (ne)prekvapilo?

„Je sobota večer a v sobotu večer, když není žádný večírek, kam by se dalo jít, ani koncert, a všichni už viděli všechny filmy, většina lidí zůstává doma, zve přátele a telefonuje.” Tento nudný a nezmyselný večer sa ničím nelíši od ostatných nudných a nezmyslených večerov.

Slovenská premiérka má v českých médiích slušný rating. I v době ekonomické krize, kdy se evropská i americká média zaměřují především na domácí potíže, budí Iveta Radičová mírně nadprůměrný zájem.

Dobrý den, majore Gagarine, tak jsme se tedy už dočkali! Celý svět připil vám rudým vínem, lidé vám ze zdola mávali. Spievali sme, čakajúc na taxík, z plných pľúc a hľadeli na hviezdy. A bolo po stretávke.

Mám někdy dětinskou radost, když narazím v novinách na něco pozitivního a proto chvalozpěv Luboše Palaty v Lidových novinách „Važme si českých úředníků,“ ač sám upřímně přiznává, že má s byrokracií malé zkušenosti, mě nemohl nepotěšit.

„Všetko, čo vidíš v ruskej televízii, je pravda. Je to skutočne s tými požiarmi tak. Horíme a nevieme dokedy,“ hovorí mi Igor. Zo svojho domu, vzdialeného osem kilometrov od moskovského cestného okruhu, hľadí rovno na borovicový les. Jeho hlas však znie do telefónu pokojne.