V lete roku 2001 bolo cítiť ešte stále zvyšky optimizmu deväťdesiatych rokov. Tolerantná hojnosť globálnej demokracie a konzumnej spoločnosti sa síce ešte globálne nepresadila. No viera, že neexistuje dostatočne presvedčivá alternatíva, oprávňovala očakávať, že skôr alebo neskôr sa fakticky zavŕši to, čo je svojou legitimitou predurčené: „koniec dejín“ v triumfe globálneho liberalizmu.

Na návštevu k strýcovi Imrovi a tete Majde na Šoltésovej ulicu sme chodili s rodičmi častejšie do roku 1957, pokiaľ sme bývali na Rajskej ulici. Po Cukrovej a Poľnej to bolo „za rohom“. Po roku 1957, z Koliby, bola cesta zložitejšia. Prakticky vždy sme prišli na olovrant.

Strach je normálny a aj zdravý. Niektorí politici však vezmú normálny strach, nafúknu ho na fóbiu a volič sa zabudne zdravo báť reálnych hrozieb, lebo sa bojí čerta na stene. Bude rozum silnejší ako fóbie?

Michal Šimečka vedie Progresívne Slovensko do volieb, v ktorých ide o veľmi veľa. Ako vníma túto zodpovednosť? A ako by pristupoval k prípadnej tvorbe vlády, ak niektorí potenciálni partneri už dnes kreslia červené čiary, cez ktoré nejdú?

Môj článok o slovenskej vlajke sa nečakane rozšíril po internetoch a tým pádom nevyhnutne narazil na slušnú kôpku ľudí, ktorých fakt, že majú chybné informácie nevyruší v tom, aby mali silný názor. Takže to skúsim z inej strany.

V podcaste týždeň s .týždňom som si tipol, že Matovič aj Fico na bitke pred úradom vlády získajú minimálne dve percentá. Môj tip dopadol spolovice správne. A spolovice nesprávne. Radosť ale nemôžem mať ani z jednej polovice.

V novembri to bude 34 rokov od začiatku pádu normalizačného režimu v našej vlasti. Medzitým sme prešli viacerými krízami. Je tá dnešná v niečom iná? Je vážnejšia než tie predchádzajúce?

Po dvadsiatich piatich rokoch práce lekárky v slovenskom zdravotníctve odišla najskôr do Južného Sudánu, neskôr do Ugandy, Kene, Zambie a Čadu, až skončila v Burundi, kde založila špecializovanú kliniku pre chudobných. V rôznych častiach Afriky žije a lieči ťažko chorých ľudí už šestnásť rokov. Na Slovensko sa už podľa vlastných slov nevráti. O svojom poslaní a misii hovorí pôvodom tatranská lekárka Eva Mišíková-Smreková.

Ľudovít Ódor nám povedal, že sa to dá aj inak. Zrejme to nemyslel ako floskulu. Ale za štyri mesiace? A ako inak? Automaticky sa ponúka odpoveď, že inak ako Ficova vláda, a iste je to tak. Ale rovnako je na mieste aj iná odpoveď.

Skonštatoval to riaditeľ prieskumnej agentúry AKO Václav Hřích v relácii Karty na stôl týždenníka Plus 7 dní.