Olympijské hry v Berlíne v roku 1936 boli ukážkovým príkladom toho, ako sa dá vrcholné športové podujatie zneužiť na propagáciu totality a nenávistnej ideológie. Zďaleka nešlo „len“ o hajlovanie či všadeprítomné symboly režimu – od megalomanských stavieb cez uniformy, vlajkoslávy až po hákové kríže.

Keď som minule písal o tom, čo bolo pred 90. rokmi, tak som ešte netušil, že sa budem ďalej zaoberať ešte staršími spomienkami, ktoré súvisia s jazzom. Ale náhoda mi prihrala taký materiál, ktorý jednoducho nemôžem obísť.

Juraj Buzalka je sociálny antropológ, pohybujúci sa suverénne v oblasti súčasnej európskej a svetovej kultúrnej antropológie.

Olympiáda je čas, keď má byť vo svete mier. Žiaľ, nie je. A mier ani pokoj nie sú ani na domácej politickej scéne. Práve naopak, pripomína Titanic.

Apoteóza nevkusu, okázalý pompézny patetický gýč, sofistikovaná intertextuálna performancia vysokej umeleckej hodnoty, oslava inklúzie, rozmanitosti a lásky, a teda aj slobody, rovnosti a bratstva, prípadne ich zvrátená propaganda a tak ďalej, vo všetkých prípadoch to bola skutočne veľká globálna audiovizuálna šou.

„Hrdinu“ svojho rozprávania prirovnávam k potkaniarovi. Stará nemecká povesť z 13. storočia hovorí o mužovi, ktorý dokázal viesť fascinovaný dav rovno k vlastnej skaze. Dejiny sú pretkané rôznymi verziami potkaniarov. Aj slovenské. A tie po novembri 1989 mali tiež svojho prvého potkaniara.

Naše činy odhaľujú to, aké hodnoty preferujeme; naše činy sú totiž ako naša tvár. Odlišuje nás to, aké ciele nás priťahujú a podľa nich si volíme aj komunity, do ktorých patríme. Tak možno v skratke opísať základnú ideu knihy Karola Wojtyłu Osoba a čin.

Náš život je ako plavba z jedného brehu na druhý, čosi ako prievoz. 

„Už vidím svetlo na konci tunela,“ povie si v týchto dňoch optimista. „Už vidím tunel na konci svetla,“ bude mu oponovať pesimista.

Na svete existujú mnohé biografie o Leonardovi Cohenovi, ale azda ani jedna z nich sa nevyrovná tej, ktorú napísala anglická hudobná novinárka Sylvie Simmons.