Zbesilo behám po hudobninách a hľadám detskú gitaru. Ohmatávame aj s kamarátom jeden nástroj za druhým, keď mi tu zrazu padne do oka ružová detská gitara s nápisom Gipsy Rose.

Cirkusový život. Kilometre, stovky kilometrov, tisícky kilometrov týždenne. Osady, cigáni, muzika, mestá, teská, treska s rohlíkom, Tatry naľavo, potom Tatry napravo, hektolitre benzínu Slovenskom hore-dolu. Vediem kočovný život, a chodím po osadách za staticky žijúcimi cigánmi hľadať talenty. Nie je to nejako naopak?

„A aký štýl hudby robíš?” pýtajú sa ma. „Neviem to zaškatuľkovať,” odpovedám a cítim sa trochu rozpačito. Ťažko si predstaviť, prečo umelec nedokáže definovať svoju tvorbu...

Vážená magnificencia udelila honorabilite udeliť študentom diplomy. „Vaša magnificencia, drahá honorabilita, vážená spektabilita a milí rodičia,“ riekla študentka v strieborných šatách v správnom poradí a poďakovala sa všetkým za ich úsilie a pomoc.

Možno by môj život vyzeral úplne inak, keby som neprechovávala takú hroznú nenávisť voči škole. Hocijakej. Možno by som bola niekto iný, keby som nemala odpor k autoritám. Keby som vedela, ako sa učiť. Odmalička mi šlo len to, čo som mala rada – a nesnažila som sa to zmeniť.

Pekné počasie je veľmi relatívna vec. Včera bola búrka a prietrž mračien (milujem ten pojem) a padali krúpy. Kým padali, schovávala som s kamarátom Sašom v nejakom drahom butiku a pozerali sme sa cez sklenený výklad von. Ako padajú krúpy.

Nikdy som nemala potrebu združovať sa. V podstate som k tomu vždy mala istý odpor. K akémukoľvek organizovanému združovaniu. Uniformy, odznaky, členské karty a knižky...na čo? Netrvalo dlho, a tak, ako so všetkými pózami a predpojatiami, pánbožko mi zoslal skúšku, aby ma rozosmial a poučil.

Nikdy som nemala potrebu združovať sa. V podstate som k tomu vždy mala istý odpor. K akémukoľvek organizovanému združovaniu. Uniformy, odznaky, členské karty a knižky...na čo? Netrvalo dlho, a tak, ako so všetkými pózami a predpojatiami, pánbožko mi zoslal skúšku, aby ma rozosmial a poučil.

Zavreli sme sa s kamarátom do kamarátkinej kúpeľne a strávili sme spolu noc. Noc vyvolávania fotiek. Kamarát vlastne nebol môj kamarát, iba syn môjho kamaráta, ale v noci sa upgrade-ol. Pôvodne sme mali vyvolávať u mňa, ale ja mám garsónkovú kúpeľňu určenú pre trpaslíkov, a tak sa kamoška zľutovala a robila nám pohostenie.

Vravia o nich, že sú hlúpe a že vedia rozprávať len o kravinách. Že sa nevedia baviť o inom, ako o handrách, účesoch a manikúre. Že nevedia nič o svete a jeho problémoch, a žijú mimo reality. Nemám ten pocit. Prišla som do styku s modelkami iba trikrát, ale ani raz som ten pocit nemala.