Keby som si fakt mala vybrať jedno-jediné zviera, asi by to bol jak. Čím dlhšie tie zvieratá pozorujem, tým viac som do nich zamilovaná. Nie zubre, bizóny a kravy. Jak – konkrétne.

Na to, ako málo chodím MHD, stretávam revízorov pomerne často. A vzhľadom na to, že som ešte aj dosť paranoidný jedinec, snažím sa vždy mať lístok. Boli časy, keď mi to bolo jedno, chodila som si láry-fáry a myslela som si (neviem prečo) že ich rozoznám, keď budú nastupovať a rýchlo vystúpim.

Keď dal David Černý ako symbol Bulharska na sochu svojej Entropy turecký záchod, schuti som sa zasmiala. Vybavilo sa mi moje detstvo a môj prvý styk s takým záchodom.

Jedna z najnebezpečnejších vlastností tejto doby je spoliehanie sa na techniku. A na pravidlá. Alebo teda celkovo –spoliehanie sa. Nechápte ma zle, som milovníkom techniky –všetko od krásnych alumíniových Macov cez GPS-ky, tablety a iné gadgety od výmyslu sveta – e-booky, mobily...mám to všetko rada a som schopná starať sa o tieto moje hračky s materinskou láskou, leštiť si ich, a keď ich mám nové, aj s nimi spávam v posteli. Ale spoliehať sa na ne?

Niekedy sa cítim previnilo, že neviem, čo sa u nás deje. Myslím u vás na Slovensku. Ale nemôžem si pomôcť, vždy, keď som niekde, vôbec mi ani nenapadne sledovať, čo sa deje inde. A tak keď som v Indii, čítam indické noviny, pozerám miestnu telku, sledujem miestne reklamné bilbordy, komentujem miestne dianie, a keď som na Slovensku, tak to isté.

Saroj je iný ako ostatní. Nevykrikuje, nepýta peniaze, iba občas ku mne podíde a povie, že je hladný. Vtedy ho chytím za ruku a vtiahnem ho do kamošovej reštaurácie.

Oblasť Boudhanath v Kathmandu je akoby z iného sveta. Len čo prejdem cez vyzdobenú bránu, stanem sa súčasťou tej rotujúcej energie, ktorá sa spolu so stovkami modliacich točí okolo najväčšej nepálskej stúpy.

Mám náš nepálsky domček rada, aj keď máme nového nechceného člena rodiny. Prišiel k nám potkan. A prišiel rovno z podzemia. Kúpeľňu máme spojenú so záchodom – sprcha je zabudovaná v stene, nemá hadicu, čo je tak v Ázii všade, a záchod je turecký, ale na takom vyvýšenom stupienku. Sprchujem sa, stojím holá pod ružicou a odrazu vybehne zo záchodu potkan.

Myslela som si, že už som videla z Indie to najhoršie. Že už som videla umierajúce deti, šteniatka, leprových chudákov, opustené sirôtky, zmrzačených žobrákov...že som už videla a často aj prežila všetky možné druhy podvodov, ktoré tu na vás obyvatelia chystajú.

Tento rok som oslavovala narodeniny štyrikrát. S mamou, s kamarátmi v Bratislave, vzápätí s kamarátmi v Káthmandu a následne s deťmi v sirotinci. V priebehu 10-tich dní. Zakaždým som dostala darčeky, a človek by si pomyslel, že to bude jediný dôvod, aký môže mať niekto, kto si zorganizuje oslavu 4-krát.