Nedávno sa v Bratislave uskutočnila konferencia o budúcnosti európskej ekonomickej a menovej únie za účasti jej čelných zástupcov. Miestami som sa cítil naozaj čudne.

Estónsky minister financií Jürgen Ligi minulý týždeň slovenským novinárom povedal, že by nechcel, aby Estónsko dopadlo ako Slovensko. Vie, o čom hovorí.

Nitky konsolidačných opatrení kabinetu Roberta Fica sa zbiehajú vo vládnom návrhu budúcoročného rozpočtu. Problém je, že znižovanie deficitu sa deje prevažne na strane príjmov. Na druhej strane, vláda berie vlastné prognózy „s rezervou“.

Čas, keď si politici požičajú na náš účet 264 miliónov eur na to, aby ich poslali do eurovalu, je vhodnou príležitosťou skontrolovať, ako sa darí eurokríze. Prekvitá.

Po Fukušime sa diskusia o energetických zdrojoch zmenila na zúrivý boj odporcov jadra proti často podobne odhodlaným obrancom jadrovej energie. Debata o takých významných projektoch, ako sú elektrárne, by sa nemala stať duelom buď – alebo.

Máme za sebou ďalšie kľúčové zasadanie rady guvernérov ECB. Trhy sa nadchli, Nemci zatínajú zuby. Pritom sa vlastne nič nové neschválilo.

Platidlá nabrali počas histórie všakovaké pestré podoby. Kamenné kruhy Rai, cigaretové úvery v nacistických zajateckých táboroch či virtuálne zlato. A to ste ešte nepočuli o fenoméne Bitcoin.

Pamätnú cenu Alfreda Nobela získali ekonómovia Alvin Roth a Lloyd Shapley za teóriu stabilného rozdelenia a dizajn trhov. V čase najväčšej ekonomickej krízy za niekoľko desaťročí je to správa, ktorá si vyslúži skôr zívnutie.

Plány bankovej únie a nový program skupovania dlhopisov problémových štátov zo strany Európskej centrálnej banky súvisia aj so snahou Maria Draghiho presadiť svoju monetárnu autoritu v periférnych krajinách.

Ľahšiu časť eurokrízy máme za sebou. Doteraz stačilo rozdávať sľuby. No pomaly treba začať zháňať peniaze na ich plnenie. Šetrením. A to bude bolieť. Niektorých asi viac, iných menej, isté však je, že to bude bolieť všetkých. A preto sa do toho nikomu príliš nechce.