Podnikateľ Boris Kollár je vďaka svojmu netradičnému životnému štýlu veľkým obľúbencom bulváru. Ochotne predvedie všetky svoje ženy i deti. Ale raz sa naozaj nahneval a rozhodol sa súdiť s vydavateľom Plus 7 dní. Výsledok je naozaj kuriózny a verím, že pobaví aj tých, čo nie sú milovníkmi bulváru.

Najprv som sa dočítal, že Gustáv Husák položil základy, na ktorých stojí dnešné Slovensko. O dva dni neskôr prehovorila ruská novinárka Ľudmila Savčuková, ako pracovala v ruskej továrni na trolov, z ktorej ju vyhodili práve preto, že o tom hovorila. Ďalší deň nám oznámilo dvesto donských kozákov, že sa vydávajú na koňoch po stopách Nočných vlkov, aby oslávili v auguste sedemdesiate výročie dobytia Berlína a že nás pri tej príležitosti poctia svojou návštevou. A že druhá, menšia skupina bude demonštrovať dvesté výročie ruského víťazstva nad Napoleonom pochodom na Paríž.

Asi ani David Cameron nečakal, s akým prehľadom jeho strana vyhrá voľby. A tu to máte – konzervatívci dokonca posilnili. Tie predvolebné štácie, kde musel premiér zapojiť šarm na plné obrátky, asi predsa len neboli márne.

Voľby vo Veľkej Británii sa budú konať až v roku 2015. Ale volebná kampaň, to je niečo iné. Aj zo Slovenska vieme, že politici ju pre istotu vedú stále. Lebo – po á – voľby môžu nastať kedykoľvek, teda tie predčasné, a – po bé – aj keby voľby nastali až v riadnom termíne, neslobodno vyjsť ani na okamih z cviku.

Andrej Bán a Boris Németh boli na výstave Slovak Press Photo.

Čo urobia dvaja dobrí priatelia, muž a žena, uprostred veľkomesta plného zaneprázdnených ľudí, keď zistia, že sú obaja opäť nezadaní? Dajú sa dokopy a zo svojho randenia vytvoria umelecké dielo.

Málokedy mi pripadá názov tejto rubriky taký príznačný. V krajine, ktorá je kvôli nekončiacej vojne a druhému kolu prezidentských volieb (bude 7.11.) stredobodom svetových správ treba žiť – alebo pobyt v nej treba prežiť. Týchto pár riadkov píšem na izbe guesthousu Zarafshan v meste Mazár e Šaríf v Severnej provincii. Slúžia ako „predkrm“ reportáží, ktoré, verím, o pár dní v zdraví prinesiem domov.

Nedávno som písal o slobode a samote – o silnejúcich pocitoch osamelosti tých, ktorí si stále ctia a vážia slobodu, zastávajú sa jej a za ňu bojujú svoje osobné boje. Navzdory prostrediu v ktorom žijú, tlakom zvonku i zvnútra, navzdory vlnám pochybností, ktoré ich zaplavujú tmou a vzápätí zdvíhajú k svetlu.

Ako mnohí iní rodičia aj ja teraz s potomkom chytro rekapitulujem celé učivo, aby sme zvládli koncoročné písomky. Vcelku sa pritom dosť bavím na tom, aké ťažké je dnes učiť vlastivedu.

Na vzácnych miestach, kam ešte noha developera nevkročila, v nádherných industriálnych priestoroch pražskej Meet Factory, sa konal prvý ročník festivalu Magorův Smíchov. Ešte dnes sa spamätávam z jeho atmosféry, hoci to bude už týždeň, a rozmýšľam, ako je možné, že niektorí ľudia dokážu ešte aj po smrti robiť čarovné veci a spájať iných ľudí neuveriteľným, priam zázračným spôsobom. Ivan Martin Jirous, básnik a disident, zvaný Magor, to robil celý život. A tak nie div, že jeho duch sa vznášal celým podujatím v tej najlepšej forme, odvaha, radosť a prajnosť sa dala krájať.