Všetko sa to začalo kedysi dávno na prelome tisícročí, keď som z Česka prepašoval dva aktívne „bedničky“ značky Zeck.

Počúvame to odmalička. Dobré časy už boli. Najskôr nás to baví, chceme o tých časoch počúvať. Potom nás to otravuje, najmä ako argument dospelých pri debatách v puberte. Potom nám je to smiešne. Chvíľu si to nevšímame. A potom prvýkrát použijeme zaklínadlo „to my, keď sme boli mladí, to boli časy...“ a sme tam.

Hlavným architektom mesta Trenčín sa asi stane Martin Beďatš. V krajine, kde sú všetci posadnutí budovami, niektoré by najradšej zbúrali aj vlastnými rukami ako napríklad modernú prístavbu SNG, iné zas chcú brániť vlastnými telami, je to mimoriadna funkcia.

Idem písať o Robovi Rothovi, práve som sa vrátil z Fausta. Asi nebude veľmi rád, lebo ho idem vychváliť do nebies. A som presvedčený, že si to zaslúži, a to aj napriek tomu, že sa mi minule posmieval, aké mám veľké brucho.

Logá sú zaujímavá vec. Napríklad taký Renault, v Košiciach vraj mestské zastupiteľstvo chce autá tejto značky vďaka kosoštvorcu zakázať... ale veď o tom si už písal... tak, tak...

Slovensko patrí do skupiny krajín, označovaných ako emerging markets. Aspoň v hudbe. Sme tam spolu s Indiou, Balkánom či Juhoafrickou republikou. Presný zoznam neexistuje, vychádzam z odborných konferencií, kde sa preberá hudba. Často ide o neuveriteľnú zmes akéhosi metafyzicko-patafyzického rozprávania úplne o ničom, čo sa však tvári ako porada expertov NASA a Bajkonuru, od ktorej závisí budúcnosť ľudstva.

Ľubica Orechovská je výborná herečka. A veď bodaj by aj nebola, pochádza zo slávneho Mistríkovho rodu, nové priezvisko získala svadbou s mojím spolusediacim z gymnázia Petrom Orechovským. Ľubica hrá vo filme Občiansky preukaz jednu z hlavných úloh. Spolu so sestrou Zuzanou. Hrajú colníčky. V Komárne, za socializmu. A prehliadajú osobné veci rodiny jedného z hlavných hrdinov tohto famózneho filmu.

O chvíľu idem na odovzdávanie hudobných cien RadioHead Awards, ktoré udeľuje Rádio FM. Hudobné ceny, ktoré odovzdáva jeden z okruhov verejnoprávneho rozhlasu. Dve veci, ktoré sa mi zdajú nezmyslom, sa spojili do jedného večera a ja tam idem a hľadám dôvod, prečo.

Práve som sa vrátil z hudobného festialu Sziget. Bolo tam celkom chutne, jedinou prekážkou dobrého gastrozážitku bola hudba. Nie „oficiálna“, ale tá valiaca sa zo všetkých stánkov.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...