Tri roky kamufláží až po samotnú voľbu predsedu NKÚ sú pamätnou známkou nehanebnosti vládnej strany. Avšak nielen to. Tie roky sú aj obrazom letargie a nezáujmu verejnej mienky.

Na pódiu Fico, v ruke červené pero, za ním biela tabuľa, medzi ňou a obecenstvom vibruje trup a hlava v rytme odškrtávania štvorčekov, priradených k dvojriadkovým heslám.

Takzvaná reštrukturalizácia Váhostavu má parametre vyrásť na Ficovu Gorilu. Na zapieranie Smeru, čo už oni majú so Širokým, sú pádnou odpoveďou zmluvy so štátom.

Kvázi znárodnenie Gabčíkova je ďalšie dno, ktoré prerazila vláda Fico II. Hoci nejde o klasické vyvlastnenie, ale „iba“ zrušenie prenájmu, je to ťažký faul s hrozivými dôsledkami.

Na demonštráciu diletantstva, ideologizmu, pažravosti a zloby Smeru je najvhodnejšia dôchodková scéna. Posledným dielom pustošenia (s výnimkou opravy 1. piliera) je minimálny dôchodok.

Exposlanec Vladimír Jánoš sa zapíše do kroník. Je prvým prípadom v slovenskej politike, keď sankcia za zlyhanie bola vyvodená skôr, než vôbec stihla zareagovať opozícia.

Zachraňovanie Grécka je najbizarnejšia kapitola príbehu EÚ. V akejkoľvek polohe sa zastaví, pre Grécko sa to môže skončiť iba horšie, než keby v zime 2010 zbankrotovalo.

Niet jedinej vetvy príbehu Váhostavu, kde by rozplietanie nitiek nenarazilo na nejakú – eufemisticky povedané – zvláštnosť. Prstenec schránok, čudesných postáv v pozadí, vzťahov a väzieb na Širokého, to všetko by v každom normálnom štáte podnietilo do akcie aj orgány činné v trestnom konaní. Celkom legitímne by sa mohli pustiť do stíhania „neznámeho páchateľa“, minimálne cez paragraf o poškodzovaní veriteľa, kde sa podozrenie dá skonštruovať okamžite. Keby bola vôľa.

Jeden z najturbulentnejších týždňov Andreja Kisku vo funkcii neotriasol presvedčením, že bol dobrou voľbou. Napriek tomu, že podľa Ústavného súdu vraj porušil Ústavu.