Pred sto rokmi vyšli Chestertonove Ohromné maličkosti. Najznámejšia esej z tejto výbornej zbierky má názov O ležaní v posteli a je niečím medzi chválou lenivosti a fascináciou tým, čo aj v prázdnej spálni človeka obklopuje. Budúci týždeň by som chcel okrem iného ležať v posteli. Robím to totiž veľmi rád. Samozrejme, nie keď som chorý a nie, keď som totálne unavený. Rád ležím v posteli, čítam, počúvam hudbu, píšem (aj teraz tento text), raňajkujem. Vraj to tak rád robil aj Winston Churchill, takže máme aspoň niečo spoločné.

Výber smartfónu je v prvom rade voľbou platformy. Android alebo iPhone? Náš stály spolupracovník dostal možnosť týždeň testovať a porovnávať vlajkové lode týchto platforiem, iPhone 5 verzus Samsung Galaxy S3. Ako to dopadlo?

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.

Nebýva zvykom písať zo Slovenska rovno Najvyššej revolučnej kultúrnej rade Iránskej islamskej republiky a prezidentovi Ahmedínedžádovi. Kto píše takému adresátovi, musí mať silný dôvod. A tým teraz nie je všeobecná obrana Západu, a to ani v čase agresívnych protestov proti zrejme stupídnemu filmu, ktorý zosmiešňuje túto vieru a proroka Mohameda. Ale 84 slovenských akademikov a vysokoškolských pedagógov poslalo do Teheránu otvorený list, v ktorom žiadajú tamojšiu vládu o ukončenie prenasledovania ich kolegov a študentov za to, že patria k najväčšej náboženskej menšine v tejto krajine, k bahaistickému spoločenstvu.

Milí priatelia, určite ste sa stretli s ohavnou nenásytnosťou. Dlho som predpokladal, že je to len mýtus z filmov o hľadačoch pokladov. Partia dobrodruhov nájde poklad, zmocní sa ich oná ohavná nenásytnosť a navzájom sa zamordujú. Poklad zmizne v nepreniknuteľnej temnote mokvavého bahna. Vždy som týchto antihrdinov odsudzoval. Až raz sa zatmelo pred očami aj mne.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Keď Terézia Vansová písala poviedku o nevinnej farárovej dcérke Julinke, ktorá sa chystala na svoj prvý vstup do spoločnosti, iste netušila, že raz sa budú za debutantky považovať aj ženy, ktoré sa v spoločnosti už dávno producírujú a majú dokonca deti.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Jednou z vecí, ktorú by sme chceli v tejto rubrike opakovane prinášať, je polemika dvoch protichodných názorov, z ktorých oba sa nám zdajú rozumné.

„Je mi ľúto, Nový Zéland, teraz je na rade Brazília.” Týmito slovami ukončil hosťovanie literatúry protinožcov na Frankfurtskom knižnom veľtrhu v druhú októbrovú nedeľu jeho riaditeľ Jürgen Boos.