Sedíme na pive a vieme úplne presne, kedy sa to začína. Otvoríme menu, zavadíme očami o tie dve slová a už sa to nedá zastaviť: márne sa snažíme pokračovať ďalej, tlačíme svoj pohľad k ďalším položkám, aj tak si objednáme bravčové rebrá.

Možno ste sa s tým čudom už niekde stretli, najpravdepodobnejšie asi v nejakej ázijskej reštaurácii či bistre. V polievke či omáčke sa povaľovali kúsky čohosi, čo pripomína rozmočené pečivo a podobá sa na sójové mäso. Bol to však seitan.

Malý rozstrapatený kvietok, ktorý svojou blankytnou farbou dokáže spestriť trvalkový záhon či lúčku za chalupou. Málokto však vie, že jeho semienko patrilo kedysi k najčastejšie používaným koreninám nielen na Blízkom východe, v Stredomorí a na Balkáne, ale aj u nás. Černuška siata.

Otvoríme škatuľku či vrecko a na stôl sa pred nás vykotúľajú pestrofarebné kamienky. Niektoré v tvare šošovice, iné zas guľaté ako hrášky či oblé ako miniatúrne vajíčka. Podľa toho, v akej krajine či na akom kontinente sa práve nachádzame. Dražé.

Bielym prachom potiahnutý bochník dýcha na sviatočnom stole, v niektorých domácnostiach dokonca priamo pod stromčekom. Vyzerá jednoducho, no ukrýva mnoho tajomstiev. Svet pozná veľa vianočných buchiet s rovnakým rodokmeňom, my sa pozrieme na tú, čo je k nám najbližšie: štóla.

V nízkych, nádherne brúsených či len tvarovaných pohároch sa prevaľuje zlatistá voda, ktorá vo večernom svetle hádže po zúčastnených mäkké jantárové odlesky. Pri ochutnaní zaštípe a v ústach zanechá dymový závan. Pripomenie nám tým, že pochádza z poriadne drsného kraja. Whisky.

Vo francúzskej kuchyni sa považuje za nevyhnutnosť, je pravidelnou súčasťou zmesí byliniek, s ktorými sa v haute cuisine tak majestátne čaruje. Bez neho by svet prišiel o zopár ikonických omáčok či polievok. Niekde mu hovoria tarragon, inde tarkán, u nás estragón.

Sedíte si na malej terase pri Egejskom mori, pred vami pohár vína a malý tanierik s občerstvením. Nechýba na ňom miestny ovčí syr, jemný chlieb, ale najmä miska s pomerne veľkými tmavofialovými olivami. Celý svet ich pozná pod menom kalamata.

Na dubovom lopáriku či zaúdenej doske sa k stolu nesie obrovské mäsové poleno v sprievode malých zemiačikov vykúpaných v masle. V druhej ruke čašník drží čašu s béarnskou omáčkou. Najväčší steak zo všetkých, navyše s francúzskym menom. Chateaubriand (čítame šatobrián).

Tento text, hoci v nadľahčenom žánri, chce v období, keď sa svetu priťažilo, vzdať hold napadnutej Ukrajine a jej kultúrnemu bohatstvu – do ktorého patrí aj to kulinárske.