Pätnásteho júla tohto roku zomrel slovenský básnik a esejista Ivan Kadlečík. Prinášame dva jeho texty z rokov 1974 a 2012, ktorými si chceme uctiť pamiatku tohto autora dôležitého pre našu kultúru. Texty vybral Peter Zajac.

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

Architekt Štefan Polakovič si nedávno so svojimi kolegami z ateliéru GutGut zo šiestich kategórií Ceny za architektúru CE-ZA-AR prebral rovnú polovicu. Je šéfom katedry Ústavu občianskych stavieb na FA STU a už piaty rok organizuje s Tatianou Kollárovou festival DAAD – Dni architektúry a dizajnu.

„Fuj, to by som si na seba nedala, ktovie, kto to mal na sebe a aké energie na seba prenášaš,” vravia mi. Nie, nie som taká chudobná, aby som musela nakupovať v sekáčoch. Mňa to prosto len baví. Je to o tej atmosfére, o tej vôni, o tých príbehoch a spomienkach, čo sú v šatoch. V sekáčoch je niečo, čo v obchodoch nikdy nie je, a naopak, nie je tam otravná predavačka, ktorá sa vás hneď, ako vojdete, začne pýtať, či vám môže pomôcť.“ Ooo, áno, mohli by ste za mňa vybaviť všetky maily dnes, navariť večeru a odniesť mi nákup, lebo ma bolí chrbát?”…

Počas tých hrozných augustových dní, keď málokto sledoval, čo sa vôbec deje, prišla správa, tehotná významom vo viac než len v jednom zmysle. Británia zažíva babyboom, dôkazom čoho je nárast britskej populácie o 419 900 osôb z roka 2011 na 2012, čo je číslo, aké sme naposledy videli v roku 1972. Takýto nárast okamžite viedol k odhadom, že populácia Británie pravdepodobne o niekoľko desaťročí predbehne populáciu Francúzska aj Nemecka. Demografický vzrast nikto nečakal: časy ekonomickej krízy sa zväčša spájajú s poklesom pôrodnosti, čo vidíme aj dnes napríklad v Spojených štátoch.

Naši predkovia sa na najväčšie sviatky roka pripravovali štyridsať dní. Pochovali basu, postili sa, robili skutky pokánia, chodili na krížovú cestu. Vo Veľký týždeň prežívali na Ježišovom príbehu aj svoju vlastnú drámu, znova sa narodili v krste a v pondelok vypukla všeobecná radosť. Hlavne mládenci chodili šibať a oblievať dievky. Tie boli prvým a doteraz v histórii najúčinnejším médiom, ktoré bolo treba umlčať. Iba veriace, ktoré nástojčivo tvrdili, že On vstal. Pre neveriace bolo škoda vody. Veriaci ľudia dodnes veria, tušia, premýšľajú, oslavujú, trápia sa. Vedia svoje. Skôr placho a bázlivo mlčia. Ako keď človek objaví lásku.

Iba pár dní po Pohode balíme stan a vyrážame do „najškaredšieho českého mesta“, ako povedal ktosi, koho radšej nebudeme menovať. Nie je to potrebné. Ostrava je totiž krásna a farebná. Minimálne posledných dvanásť rokov počas štyroch dní hudobného festivalu Colours of Ostrava.

Keď pápež František na pláži Copacabana v Riu de Janeiro vyhlásil, kde sa uskutočnia ďalšie Svetové dni mládeže, medzi poľskými katolíkmi vybuchla vlna entuziazmu. Ukázalo sa, že najbližšie stretnutie sa v roku 2016 uskutoční v Krakove. S veľkou dávkou istoty sa dá povedať, že ide o zásluhu krakovského metropolitu a arcibiskupa, bývalého sekretára Jána Pavla II., Stanislawa Dziwisza. O tri roky dosiahne dôchodcovský vek a pred odchodom do penzie by chcel otvoriť svoje najväčšie dielo: Centrum Jána Pavla II.

o pár dní by si mal pozemských 60 rokov. Už dva a pol roka tu síce fyzicky nie si, ale narodeniny sú narodeniny. Tak, ak sa dá, chvíľočku ma, prosím, počúvaj.

Vrtuľa sa roztáča, rýchlo na seba kričíme, kto si sadne dozadu, kto dopredu a s vejúcimi vlasmi nasadáme do vrtuľníka. Máme za sebou dva urputné dni čakania na lietadlo, ktoré na rozmočenej dráhe v horách nemôže pristáť, a tak sme sa zložili na vrtuľník. Keď vzlietneme, cítim sa ako v 3D kine a popadne ma eufória. Prvýkrát sedím v helikoptére a na chvíľu mám pocit, že to za tie prachy stálo. Krajina pod nami sa pomaly dvíha a mení v serióznejšie a suchšie kopce a mraky nad nami pomaly klesajú a menia sa na úplne seriózny a mokrý dážď.