Iba ten, kto si ešte pamätá summit vo Vilniuse a stiahnutie Janukovyčovho podpisu na poslednú chvíľu, dokáže naplno vyhodnotiť, aký (geo)politický náboj nesie ratifikácia asociačnej zmluvy EÚ – Ukrajina. A iba ten, kto si vie vybaviť Putinov nátlak, hrozby i prosby pred Vilniusom a zaplnenie Majdanu státisícmi demonštrantov hneď po ňom, vie naplno precítiť, kto je víťazom a kto porazeným po parlamentných ratifikáciách v Bruseli a Kyjeve.

Radoslav Procházka sa môže cítiť poškodený. Keby všetky škandály mali taký efekt, ako pirátska nahrávka Matoviča, preferencie Smeru by boli v mínuse a SDKÚ by už neexistovala.

Úver 870 miliónov eur, ktorý ruská štátna Sberbank poskytla našim elektrárňam, spustil dohady, či to nie je predzvesť predaja väčšinového podielu Enelu ruskému Rosatomu.

Osem hodín vyslovovania nedôvery – pochopiteľne – nestačilo, aby Pavol Pavlis skončil ako minister hospodárstva. Iba 50 hlasov za odvolanie dalo navyše zabudnúť na istú nádej z káuz v zdravotníctve.

Dva týždne po tom, čo s veľkým humbugom minister Kažimír predložil návrh rozpočtu na rok 2015, nenápadne ohlásil, že „bude zrejme musieť revidovať odhad rastu ekonomiky na budúci rok“.

Paradoxnú realitu, v ktorej sa Európa brodí, dobre ilustruje krvopotná dohoda o predĺžení programu pomoci Aténam. Treba ju uvítať, hoci nič nerieši, len odsúva rokovania o novom programe.

Grécky prízrak sa opäť vznáša nad Európou. Ak predčasné parlamentné voľby vyhrá radikálna ľavicová Syriza, zastaví splácanie dlhov a vyvolá krízu, ktorá nemá „ľudské“ východisko.

Výpad proti „nezmyselným sankciám“ je ďalšie zo stanovísk k ukrajinskej kríze, ktorými sa slovenský premiér vyčleňuje z manistreamových názorov, ale aj z užitočnej kritiky EÚ.

V jeseni 1998 oznámil na zjazde SDĽ čerstvo zvolený podpredseda Fico spolustraníkom „a teraz vám to spolu s Migašom ukážeme”. Aj ukázal – ale bez Migaša. Rok sa s rokom zišiel a Fico už registroval na ministerstve vnútra vlastnú stranu. Zrodil sa Smer….

Zdanlivým detailom dohody z Minska o Ukrajine je otázka, či Merkel a Hollande rokovali „za seba“ – teda za Nemecko a Francúzsko – alebo za celú EÚ. Skutočnosť je trochu iná.