Emil, vieš, čo robím, keď nič nerobím? Dívam sa na telku. A keďže nič nerobím furt, tak na ňu zízam stále. Rozmýšľam, ako sme žili, keď nebola televízia. Ani si to už neviem predstaviť.

Estetici sa radi nad spor o Svätoplukovu sochu povznášajú, pragmatici sa sťažujú, že treba riešiť dôležitejšie veci, vierozvesti chcú držať hladovku, extrémisti sa uchádzajú o svoju sekundu pochybnej slávy, radikálni demokrati by zase najradšej debatovali, aj keď niet s kým.

Milý Emil, už som ti písal, že nemám čo robiť, síce už prišla jar (najvyšší čas) a chystal som sa s Pajdušákovou trochu zveľadiť ten skromný pozemok vedľa nášho starobinca, ktorý honosne nazývajú záhradou, ale žiadna záhrada to nie je, je to len bývalý trávnik a jedna biedna lavička, na ktorú by sa človek bál sadnúť, lebo by už možno nevstal. Samozrejme, narazilo to na odpor.

Emil, dúfam, že zima sa už končí. Keď som bol malý chlapec, mal som zimu rád a želal som si, aby bola dlhšia ako bývala, lebo niekedy snehu veľa nenapadalo, aj keď na staré kolená sa vždy zdá, že v detstve ho v zime bolo viac. Tak či onak, teraz som rád, keď svieti slnko, môže byť aj pod nulou, ale nech svieti, lebo keď je zamračené alebo prší, tak to nestojí za nič, aj keď je vysoko nad nulou.

Médiá si ho všimli, keď nazval Dobroslava Trnku klamárom. Ako prvý človek zvnútra otvorene hovorí, ako fungovala prokuratúra pod jeho vedením. Štátny tajomník ministerstva vnútra Maroš Žilinka.

Existuje pamätná fotografia, ktorá presne vyjadruje, kto bol Jiří Dienstbier. Pre moju generáciu by tá fotografia na slávu a úctu stačila. Vznikla deň pred Štedrým dňom v roku 1989 a sú na nej Jiří Dienstbier a vtedajší nemecký minister zahraničia Hans Dietrich Genscher.

„Pred 54 rokmi som tu bol na lokomotíve,” povedal nám Ivan Klíma, keď sme sa zvítali na žilinskej železničnej stanici. Jeden z najdôležitejších českých spisovateľov druhej polovice dvadsiateho storočia prišiel na Žilinský literárny festival.