Tento rok som oslavovala narodeniny štyrikrát. S mamou, s kamarátmi v Bratislave, vzápätí s kamarátmi v Káthmandu a následne s deťmi v sirotinci. V priebehu 10-tich dní. Zakaždým som dostala darčeky, a človek by si pomyslel, že to bude jediný dôvod, aký môže mať niekto, kto si zorganizuje oslavu 4-krát.

Vraj existujú nejaké chrobáčiky, ktoré, keď sa vám dostanú do tela, okrem iného spôsobujú, že máte sklon nosiť špinavé oblečenie. Keď mi to pred pár rokmi povedal David Černý, český sochár, letmo som prebehla pohľadom jeho vždy čierne oblečenie a počítala fľaky, špinky a nedokonalosti.

Aj napriek tomu, že som muzikantka, zvádza ma to k sentimentálnemu tvrdeniu, a to, že niet krajšieho zvuku ako jarný štebot vtákov. Nedá sa to však, pustiť ho z ezoterickej pásky.

Výhodou cestovania je okrem iného intenzita prežívania. Keď niekam ideme, chceme za daný čas, ktorý máme, vidieť čo najviac. To je jedno, či je to miesto pekné, alebo nudné. Aj keď tam dokopy nič nie je, ideme sa aspoň pozrieť do miestneho múzea, odfotíme si miestnych obyvateľov, a chodíme s otvorenými očami.

Čo sa to deje so svetom? Nevravte mi, že nič. Niečo sa evidentne deje. Myslíte že existuje nejaká kolektívna duša? Toľko rovnakých aktivít v rôznych kútoch sveta – v rovnaký čas – to sa nedá nevšimnúť si.

Celý život som si hrýzla nechty. Úplne odmalička. Nie je mi úplne jasné, ako som si hrýzla nechty, keď som ešte nemala zuby, ale predpokladám, že som si našla nejakú cestu. Aj moja mama si hrýzla nechty. Aj najlepšia kamarátka mojej mamy, Darinka, aj tá si hrýzla nechty. Ale sú rôzne formy hryzenia nechtov.

Národná hrdosť, to je vám taká zvláštna vec. Jednak ťažko definovateľná (kde sa končí hrdosť a začína sa nacizmus?), a potom dá sa vzťahovať na toľko rôznych elementov, že vlastne ťažko povedať, či je to pozitívna, alebo negatívna vec.

Poznáte to – vojdete dnu a je tam ten špecifický, úplne jasne definovateľný typ ticha a vône. To ticho je také chladničkové a mrazničkové, v pozadí možno hrá malý tranzistor. Ale ešte stále je to ticho.

Tak a je to tu. Vychádza mi kniha. Bojím sa, teším sa, tŕpnem a očakávam. Napísaná, nezmeniteľná, odoslaná do tlače. Na tento článok každý za týždeň zabudne, hneď ako vyjde nový. Kniha bude svietiť na poličke. Budú si ju požičiavať, keďže sa, našťastie, knihy ešte napaľovať nedajú, aj keď k tomu tiež nie je ďaleko, keďže vychádza aj ako Ebook.

Sú isté veci (prevažne sú to veci staré a ešte prevažnejšie sú to dopravné prostriedky) , ktoré vyzerajú, akoby boli živé. A čo viac, niektoré pripomínajú zvieratká. Zvieratká neurčité, pri pohľade na ktoré sa nedá s istotou povedať – aha, to vyzerá ako mačka, ale predsa v človeku vyvolávajú isté pocity nehy.