Tak si ju všetci berte do huby. Šestnásťročné decko. Riešte všetci formu, lebo ako sa inak obrniť proti rušivému obsahu, ktorý nás hádže mimo komfortnej zóny? Áno, je to možno over the top. Je to pre niektorých strašidelné. No decko len číta, čo napísali nejakí vedci, a tak, aby bolo počuté.

„Chcete chatku bez chladničky či s chladničkou?“ znel výber od pani na telefóne. Celé týždne sme vymýšľali, čo si zbaliť a aký budeme mať program. Ísť v prvý deň na vodnom bicykli na ostrov, či až druhý? Noc pred odchodom sme už nemohli spať, mali sme cestovnú horúčku.

Pamätám si, že som sa zasa po škole zabudla prezuť a išla som v novembrovej zime domov v papučkách. Vyzúvali sa mi a namočila som si ponožku do kaluže.

Pôvodne som chcela tento článok písať v tichu v nebi, ale výhľad na hory bol taký mocný, že sa mi nechcelo. A teraz je už neskoro, už zas trúbia. Predpokladám, že je viacero dôvodov, prečo sa v Ázii a hlavne v Indii a Nepále toľko trúbi.

Dobro nuda. Koho zaujíma? Dobrý film, dobrá kniha, dobrý obraz – všetko je o tom, že niečo nefunguje. Že do počiatočného dobra, alebo dobrého úmyslu sa miesi zlo. Zlo s ľudskou, anjelskou, aj diabolskou tvárou. Zlo dočasné aj trvalé.

A je to tu. Ono to fakt prišlo. Mám presne ten pocit, ako keď som uzavrela svoju prvú nahrávaciu zmluvu na svoju prvú platňu. Ten pocit, ze sa zasa mám prezentovať, svojou kreativitou, svojimi schopnosťami a zručnosťami.

Včera som od svojich kamarátov Danušky a Andreja dostala úžasný starý písací stroj. Volá sa Hermes Baby. Je maličký, kufríkový, v krásnom koženom púzdre a funguje. Hneď som na ňom napísala pár riadkov a na moment som sa presunula v čase, niekde do puberty.

Tajne som dúfala, že mi to ten komunistický teror uľahčí. Že sa mi bude ľahšie odchádzať.

Pamätám si, že keď som bola dieťa, ujo autobusár bol hrdina. Ktorýkoľvek autobusár (samozrejme spolu so smetiarmi, vezúcimi sa vzadu na smetiarskom aute, hasičmi a kominármi...). Kto je autobusár dnes? Chudák.

Celý čas som si to predstavovala. Celé tie roky, čo cestujem a žijem všade, len nie doma, som si predstavovala, ako by to všetko videli moji rodičia. Híkali by úžasom, alebo by dostali kultúrny šok?