Americká publicistka Anne Appelbaum, ktorej analýzy kremeľských stratégií v rámci súčasnej Európy patria medzi najzaujímavejšie čítanie, navštívila Prahu so svojou najnovšou knihou Železná opona. Pri tej príležitosti poskytla médiám niekoľko rozhovorov. Pre Echo 24 okrem iného povedala: „Pýtajte sa teda, ako môže Rusko získavať vplyv u vás. Nie podporou nejakých otvorene proruských hlasov, to ani pre nich nie je zaujímavé, ale podporou protieurópskych skupín.“ Zhodou okolností mi práve v tom čase kamarát poslal skvost od Sergeja Chelemendika.

Tak zase priletel 17. november a doniesol so sebou niekoľko otrepaných refrénov a aj nejaké nové – nepochopiteľné. Donekonečna sa opakuje, že komunisti mali visieť na kandelábroch a všetko by dnes vyzeralo inak. Ktorí komunisti, prosím vás? Tí reformní, tí kariérni, tí starí, alebo tí čerství? Veď ich bolo ako červených kariet toť v Prahe na námestí! Čo mi pamäť siaha, v tom rozklade z osemdesiatych rokov už nebolo hrdinstvom ani len nevstúpiť do SZM. Ja som do SZM hrdinsky nevstúpila a nikto si to ani nevšimol!

Vravíte: Boh je láska, ale keď príde na homosexuálnu lásku, vydesíte sa. Vidíte zvrhlosť tam, kde máte vidieť človeka. Čia je to zvrhlosť? Sex je vždy perverzný, ako poznamenal Woody Allen a vy by ste sa mali červenať pri akejkoľvek zmienke o láske, vtedy by ste boli dôslední. Ale vy sa nečervenáte, vo svojom svätuškárstve veľmi dobre viete, že tá čistá láska, ktorou oplývate, je viac ako tá neznáma, divná láska dvoch nepochopiteľných ľudí rovnakého pohlavia. Nadraďujete sa. Ale kde je v biblii zmienka o nad radenosti jednej lásky voči druhej?

Vo Viedni hral Neil Young s Crazy Horse. Absolútna udalosť. Tak ako musí fanúšik anglického humoru vidieť šou Monthy Pythonovcov, tak je pre nás Crazy Horse alfa omega všetkého, kam až môže jedna kapela, ktorá je zomknutá ako hora, zájsť. Crazy Horse funguje s Neilom už od roku 1969 a vidieť ich hrať je to isté, ako ocitnúť sa uprostred prérie na cválajúcom koni a cítiť vietor vo vlasoch. Naposledy hrali vo Viedni v sedemdesiatych rokoch.

Tvrdiť, že si karikaturisti v Charlie Hebdo môžu za svoju smrť sami, je omnoho obscénnejšie a cynickejšie, než akákoľvek „zvrátená“ karikatúra. Je to také isté, ako tvrdiť, že obeť si za svoje znásilnenie môže sama, pretože mala krátku sukňu, alebo že si Ježiš Kristus za svoju smrť môže sám, pretože provokoval zákonodarcov. Ozaj, nebol práve Kristus vláčený pred davom ako posledná opica? A bojoval proti tomu nejako?

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

„Šľak ma ide trafiť,“ ako písaval vo svojich stĺpčekoch pán Satinský, keď musím ísť kvôli detským topánočkám do Eurovei. Prechádzam okolo miesta, kde stálo divadlo Stoka, kde muselo padnúť, byť zbúrané, aby uvoľnilo miesto čomusi novému, ale čomu vlastne? Nech sa prepadnem, na tom mieste do dnešného dňa nie je postavené nič. Nič. Oproti vysokým skleneným budovám je jeden modrý, umelohmotný plot. Za plotom rastie burina a tam, kde divadlo pokojne mohlo stáť aj dnes, žiť z krčmy bohato navštevovanej turistami, rastie burina vysoká tri metre.

Rešpekt! Ľuďom okolo Matúša Kostolného, ktorí sa rozhodli okamžite odísť z redakcie SME po tom, ako ich bývalý vlastník de facto predal PENTE. Rešpekt za to, že veci nenechali vyhniť do normalizačného stratena a rozhodli sa rýchlo. Na jednej strane odvážna voľba. Pretože títo ľudia nechali za sebou všetko, čo vybudovali za celé roky. Stačí si prelistovať webovú stránku SME a každý, kto má len trochu vlastného rozumu, musí uznať, kam sa voľakedajšia SMENA posunula aj vďaka Matúšovi Kostolnému. Ale to rozhodnutie, podať výpoveď okamžite po odklepnutí predaja, je aj jediná správna voľba a prejav životaschopnosti ľudí z vedenia redakcie.

Najnovší film Antona Corbijna, ktorý sa práve začal hrať v našich kinách, je absolútne omračujúci. Ukazuje prostredie protiteroristických agentov úplne inak, než to robia klasické špionážne rozprávky. To, čo odhaľuje, je, obávam sa, sivá pozemská realita nasvietená jednou sliepňajúcou neónkou. Niežeby sa nebolo na čo pozerať. Naopak. Ale tá pravda až bolí. Od prvého záberu je to veľký, fotogenický Corbijn, nech sa tvári akokoľvek vecne. Ale po skončení filmu, ak vám sadne tak ako mne, ostanete ako obarení.