Vo Viedni hral Neil Young s Crazy Horse. Absolútna udalosť. Tak ako musí fanúšik anglického humoru vidieť šou Monthy Pythonovcov, tak je pre nás Crazy Horse alfa omega všetkého, kam až môže jedna kapela, ktorá je zomknutá ako hora, zájsť. Crazy Horse funguje s Neilom už od roku 1969 a vidieť ich hrať je to isté, ako ocitnúť sa uprostred prérie na cválajúcom koni a cítiť vietor vo vlasoch. Naposledy hrali vo Viedni v sedemdesiatych rokoch.

Tvrdiť, že si karikaturisti v Charlie Hebdo môžu za svoju smrť sami, je omnoho obscénnejšie a cynickejšie, než akákoľvek „zvrátená“ karikatúra. Je to také isté, ako tvrdiť, že obeť si za svoje znásilnenie môže sama, pretože mala krátku sukňu, alebo že si Ježiš Kristus za svoju smrť môže sám, pretože provokoval zákonodarcov. Ozaj, nebol práve Kristus vláčený pred davom ako posledná opica? A bojoval proti tomu nejako?

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

„Šľak ma ide trafiť,“ ako písaval vo svojich stĺpčekoch pán Satinský, keď musím ísť kvôli detským topánočkám do Eurovei. Prechádzam okolo miesta, kde stálo divadlo Stoka, kde muselo padnúť, byť zbúrané, aby uvoľnilo miesto čomusi novému, ale čomu vlastne? Nech sa prepadnem, na tom mieste do dnešného dňa nie je postavené nič. Nič. Oproti vysokým skleneným budovám je jeden modrý, umelohmotný plot. Za plotom rastie burina a tam, kde divadlo pokojne mohlo stáť aj dnes, žiť z krčmy bohato navštevovanej turistami, rastie burina vysoká tri metre.

Rešpekt! Ľuďom okolo Matúša Kostolného, ktorí sa rozhodli okamžite odísť z redakcie SME po tom, ako ich bývalý vlastník de facto predal PENTE. Rešpekt za to, že veci nenechali vyhniť do normalizačného stratena a rozhodli sa rýchlo. Na jednej strane odvážna voľba. Pretože títo ľudia nechali za sebou všetko, čo vybudovali za celé roky. Stačí si prelistovať webovú stránku SME a každý, kto má len trochu vlastného rozumu, musí uznať, kam sa voľakedajšia SMENA posunula aj vďaka Matúšovi Kostolnému. Ale to rozhodnutie, podať výpoveď okamžite po odklepnutí predaja, je aj jediná správna voľba a prejav životaschopnosti ľudí z vedenia redakcie.

Najnovší film Antona Corbijna, ktorý sa práve začal hrať v našich kinách, je absolútne omračujúci. Ukazuje prostredie protiteroristických agentov úplne inak, než to robia klasické špionážne rozprávky. To, čo odhaľuje, je, obávam sa, sivá pozemská realita nasvietená jednou sliepňajúcou neónkou. Niežeby sa nebolo na čo pozerať. Naopak. Ale tá pravda až bolí. Od prvého záberu je to veľký, fotogenický Corbijn, nech sa tvári akokoľvek vecne. Ale po skončení filmu, ak vám sadne tak ako mne, ostanete ako obarení.

Každá dobrá kniha je tým najintímnejším odhalením, aj keď o vyzliekaní nemusí byť ani reči. To, čo sa ukazuje a neostáva skryté, sú tie najšpinavšie a najzákernejšie pohnútky, všetok strach a hnus, tá najväčšia hanba, ktorá v nás žije a kdesi na dne dýcha. A samozrejme, aj to najvzácnejšie: Sny a túžby. Neexistuje dobrý autor, ktorý by nešiel s kožou na trh. Preto je otázka autobiografickosti smiešna a slúži len na prikrmovanie bulváru. Dobrá próza je ako anekdota. Je hyperbolou. Preháňaj, nech sa nenudíme! Ale načri hlboko – do seba.

Chlapec už má štrnásť mesiacov a svet sa začal točiť okolo áut. „Auto! Auto! Auto!“ kričí a rúčkami nadšene udiera do madla na kočíku, kým sa predierame bratislavskými ulicami, kde parkujú autá hlava na hlave, úplne všade. Chlapec si možno myslí, že auto je ohromný živočíšny druh, čo dymí a vrčí a je ešte väčší, mocnejší a farebnejší ako všetci petržalskí havovia. A tak doma okrem knižiek so zvieratkami listujeme reklamnými katalógmi s autami a v každom časopise hľadáme nejaké „autoauto“.

Vývoj za posledných dvadsaťpäť rokov krásne ukazuje, že nielen človek, ale aj národ sa učí jedine z vlastných chýb. Mudrovania z dneška smerom do minulosti sú rovnako zbytočné, ako umárať sa vlastnými detskými pádmi zo schodov. Že intelektuálne jadro Slovenska uverilo Mečiarovi? O nič viac a o nič menej ako zvyšok národa. Že ho vytvorili ako Golema, dali mu do čela šém a pustili ho do sveta?