My novinári sme nevďačná čeľaď. Najskôr sme čerstvú vládu kritizovali, že v prvých týždňoch nedávala ani v hrubých rysoch najavo, ako bude znižovať obrovské deficity. A teraz ohŕňame nosom nad ohlásenými „daňovo-odvodovými“ opatreniami – ktoré, mimochodom, bytostne zasiahnu aj novinársku obec (viď skresanie 40-percentných paušálov).

Fakt, že štyria naozaj obyčajní ľudia vyvolali minulý týždeň pocit hroziacej vládnej apokalypsy, bol sám osebe na smiech. Po dnešnej tlačovke Igora Matoviča s Richardom Sulíkom sa nedá ani smiať – tu už bránica nevládze.

Sulíkovi liberáli začali zle. Veľmi zle. Celé dva mesiace po voľbách sú ich plné titulky novín, ktoré dvíhajú obočie alebo - v lepšom prípade - rozťahujú kútiky úst do neveriaceho úsmevu. A Richard Sulík? Ten má po svojej super volebnej noci stále výbornú náladu.

Ako môže vyzerať kariéra človeka, ktorý stratí aj posledné zvyšky sebaúcty? Príkladov by sme u nás našli mnoho. Jeden z nich sa k nám teraz prihovára ako megafón STV.

Sú slovenské médiá naozaj posadnuté Robertom Ficom? Alebo je to trochu zložitejšie?

Uverejňujeme reakciu Marcely Ondekovej na recenziu Rada Baťa Bono, ruky preč od Afriky (uverejnenú v Trende 30. apríla) a na článok Martina Hanusa Prečo Západ zabíja Afriku (uverejnený v tejto rubrike 15. júna).

O ľudských právach v Číne a Homo Gašparovičovi, o zaspatej opozícii a čerstvej europoslankyni Kataríne Neveďalovej.

Nepravidelný občasník o veciach, ktoré sa dnešným ľuďom javia ako normálne, hoci nie sú celkom normálne. Začíname Jamesom Lovelockom.

Čo spája Číňanov bijúcich Slovákov pred našim prezidentským palácom a Noriku Mojsejovú? Nič. Kým bitkárskym Číňanom sa polícia iba prizerala, zatknutie milionárky Noriky ohlasoval generál Ján Packa pred zapnutými kamerami.

Je zrejmé, že ten pán vo vedení generálnej prokuratúry je na konci s dychom, krátko pred kolapsom. Nielen pre Glance House s Kočnerom. Smer ho jednoducho hodil cez palubu. A Robert Fico mu kýva bielou vreckovkou. Otázkou len ostáva: kto príde po Dobrošovi?