Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Nad talianskymi voľbami, ktoré uviazli v patovej pozícii, narieka celá Európa. Nie bezdôvodne – ale slzami by mala šetriť, lebo ich ešte môže potrebovať. Podobný scenár, keď zostavenie vlády blokuje antisystémová strana, sa totiž bude opakovať. Zaručene. Či už v Taliansku o pár mesiacov až rok v ďalších voľbách, alebo neskôr niekde inde.

Už druhý rok v lifestyle spovedáme a fotíme zaujímavé osobnosti politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Vyzvedáme, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Zvykne to byť veľmi zábavné, niekedy až dobrodružné.

Český kultúrny historik Jiří Rak napísal na margo českého prezidenta, že má funkciu akéhosi náhradného kráľa. Česká spoločnosť kráľov mala, má teda čím pomeriavať. Slovenská pozná akurát chalupkovskú romantickú službu slovenskej družiny kráľovi, chorého kráľa Janka Kráľa a starých rozprávkových kráľov, hľadajúcich princov pre dcéru a krajinu.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

V roku 1991 sa Dave Grohl a Nirvana tiesnili v malej dodávke na ceste zo Seattlu do Los Angeles, kde v miestnych štúdiách Sound City mali nahrať svoj druhý album Nevermind.

Zabudnite na klasickú činohru. Uchopte malé dejiny v kontexte veľkých. Prevezmite zodpovednosť. Aj o tom bol 21. ročník medzinárodného festivalu Divadelná Nitra 2012.

Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.

Vydanie zbierky poviedok Etgara Kereta Zrazu klope ktosi na dvere je prvý prekladom beletrie z hebrejčiny do do slovenčiny. Ale to zďaleka nie je jediná kvalita tejto pozoruhodnej knihy.

Na otázku moderátora relácie Lampa Štefana Hríba, či sa inšpiroval Martinom Lutherom Kingom a Obamom, odpovedal Daniel Lipšic, že ani nie, že vychádza zo sna každého človeka, ako urobiť život svoj a svojej rodiny, komunity lepším, zo sna, pri ktorom by mala ľuďom skrsnúť nádej na lepší život, na lepšie, krajšie Slovensko a dodal, že Slovensko by malo byť krajinou, kde štát aj politici pomáhajú ochrániť nie oligarchov, ale slušných ľudí. Sen o krajine nie je v slovenských politických dejinách ničím novým. Dá sa dokonca povedať, že je ich kľúčovou témou.