Bol som v kine, ale trochu INAK (to bolo napísané na plátne). Premietanie bolo v A4. Ja sa toho názvu Y.M.C.A. neviem a ani nechcem zbaviť. Keď si uvedomím, že prežil Slovenský štát aj celé komunistické vystrájanie, tak mi ho je ľúto, lebo je to kus Ameriky, ktorý tu vydržal.

Horúca novinka: New Orleans Jazz and Heritage Festival oznámil definitívny lineup ročníka 2024, čo je pre mnohých určite dôvod bookovať letenky, ubytovanie a kupovať vstupenky na termín posledného aprílového a prvého májového víkendu.

Ten luxus, že si dnes môžem pozrieť vystúpenie akejkoľvek skupiny alebo sólistu, je pre mňa stále súčasťou zázraku, v ktorom žijeme. Ja totiž považujem to, že sme slobodní, za zázrak, a uvedomujem si to každý deň. Je to dôležité, pretože mnohým tieto vymoženosti nič nehovoria a dokonca mnohým aj vadia.

Jazzdock je dnes najlepším jazzovým klubom v našej bývalej matičke, v Prahe. A pritom má Praha bohatú tradíciu. Keď som ešte v šesťdesiatych rokoch počul názov Reduta, tak som vedel, že to je méta, ktorú nikdy nedosiahnem, lebo tam hrajú len tí najlepší. To isté sa týkalo Violy.

O ukončenie členstva požiadali Peter Kremský, Mária Šofranko, Veronika Gmiterko, Vojtech Tóth, Peter Liba a Ján Marosz.

Ide najmä o hudbu, ktorá znie celý rok v Rádiu FM. Neviem, prečo je to tak, alebo možno viem, ale nemám chuť sa tu o tom rozpisovať, lebo to nie je ani dôležité. Dôležité je to, že tento spôsob udeľovania ocenení v našom skromnom slovenskom šoubiznise vôbec existuje a že celá plejáda mladých tvorcov má šancu predstaviť svoju tvorbu na celkom reprezentatívnom podujatí s dobrou mediálnou podporou.

Celé sa to zbehlo akosi naraz a rýchlo. Niekedy prejde aj mesiac a nikam sa nedostanem, aj keď pozvánok je vždy dosť. Ale minulý týždeň sa to zmenilo veľmi jednoznačne. Stretol som takmer osobne troch umelcov a bol som svedkom ich prezentácie spolu s ostatnými divákmi.

30. apríl je od roku 2011 Medzinárodný deň jazzu. Iniciátorom tejto myšlienky bolo UNESCO a uznesením ju potvrdilo Valné zhromaždenie OSN. To je pre nás, ktorí túto hudbu máme radi, významná udalosť.

Zamyslite sa chvíľu nad slovom hudba. To slovo nemá hranice. Má v sebe nekonečné farby, myšlienky a pohľady. Čo keby boli ľudia takí, ako je hudba? To je otázka, na ktorú hľadá odpoveď basista Victor Wooten počas celej svojej hudobníckej kariéry. Dnes má Viktor 60 rokov. Ako najmladší z piatich bratov začal verejne hrávať, keď mal 6.

Dostala sa mi do rúk zaujímavá konverzačná pomôcka, Americký Tlumač vydaný v Pittsburgu v roku 1887. Vyšiel ako „prämia ku Amerikansko Slovenskym Novinom“ a ako pomôcka „ku naučeňu še najpotrebnejšich, začatečnych znamoscoch z angľickej reči“ pre našincov, najmä východniarov, ktorí sa už dostali do Ameriky, ale nevedeli sa dorozumieť so svojimi budúcimi zamestnávateľmi.