Väčšina ľudí vie, že cena leteniek sa riadi mystickými pravidlami. Tie, ako si všimol americký humorista Dave Barry, zabezpečujú, že každý človek v lietadle zaplatí za letenku inú cenu a všetky budú nižšie, ako tá vaša. Málokto vie, že aj ceny v požičovniach áut často poskakujú nahor a nadol v niekoľkonásobkoch. Pritom mať alebo nemať na dovolenke auto často robí rozdiel medzi tým, či ste turista, vyvalený dva týždne v megahoteli a po návrate budete musieť pozrieť do pasu, v ktorej to bolo krajine, alebo cestovateľ, ktorý naozaj niečo spozná.

Chuck Norris vraj presvedčil svoju babku, že nie je hladný. Ja som minulý týždeň presvedčil babku mojej ženy v drevenici na svahu ukrajinských Karpát, že si nedám domácu pálenku. Inak sa oslava jej 82. narodenín zaobišla bez ďalších veľkých incidentov, hoci sa zúčastnili aj strýko, temperamentom a postavou miestny Nikola Šuhaj lúpežník, či 90-ročný sused dávajúci k dobru historky, koľkých Rusov za vojny postrieľal. (Gréckokatolícki Huculi vnímali Nemcov najskôr ako osloboditeľov spod ruského a pravoslávneho jarma.)

Až kým nezačal ohlušujúco revať alarm, vyzeralo to ako dobrý nápad. Bol som na jedinom mieste v Londýne, kde nechcete tráviť večer: v jednom z minihotelov v okolí vlakovej stanice Paddington. Miesta vedľa postele akurát tak na uloženie dvoch topánok (za sebou), recepcia 50 metrov krížom cez štvorprúdovku a hlavne tradičný anglický studený odchov, s vykurovaním „čo si nadýchaš, to máš“.

Debatujú dvaja Slováci za mnou v lietadle z Amsterdamu do Viedne. „Rodina chce vždy vedieť, kde som, tak posielam všetkým po pristátí SMS-ky: Manchester. Londýn. Amsterdam,“ vysvetľuje jeden. „A sestra mi vždy na každú odpisuje len: Malé Leváre. Malé Leváre. Malé Leváre."

Ľudovít Jambrich sa po štúdiách vydal na potulky po svete a na základe svojich skúseností rozbehol viacero progresívnych cestovateľských portálov.

Každý človek je v niečom najlepší na svete, a zväčša je to čítanie vlastného rukopisu, všimol si vraj kedysi Mark Twain, autor známy najmä tým, že mu možno pripísať takmer akýkoľvek citát. Ja svoj rukopis čítať neviem, ale mohol by som byť expertom na vstupné haly svetových vydavateľstiev.

Jedna z posledných príležitostí, kde možno vidieť dospelého muža plakať, je bezpečnostná kontrola na letisku. Stál som vo Viedni za štyridsaťročným Poliakom, ktorý držal v ruke štyri veľké fľaše whisky v nádherných drevených vyrezávaných fľašiach a preklínal potomkov neoblomnej policajtky až do štvrtého pokolenia. Cez reproduktory ho už vyvolávali po mene ako posledného chýbajúceho pasažiera a on sa, stojac pred modernou verziou Sofiinej voľby, stále nevedel rozhodnúť, či radšej opustiť fľaše, alebo zostať navždy v Rakúsku.

Po päťhodinovom čakaní na hranici sa autobus konečne pohol. Prešiel však len päťsto metrov, keď nás zrazu predbehlo policajné auto, zastavilo na krajnici a autobus hneď za ním. Z auta vystúpil colník v uniforme, z autobusu vodič. Zo skrýše v batožinovom priestore vodič vytiahol debničku tvrdého alkoholu, policajt otvoril kufor na služobnom aute a alkohol spolu naložili. Pred tridsiatimi svedkami si ešte podali ruky a priateľsky sa rozišli. Kvízová otázka: stalo sa mi to a) v Rumunsku, b) v Kazachstane ale c) na Slovensku? Správna odpoveď je c), pretože hraničný priechod Vyšné Nemecké je mystickým územím, kam z Bratislavy nedovidieť ani za dobrého počasia.

Mám teóriu, že cestovateľský zážitok rovná sa realita deleno očakávania. Celý priemysel sa sústreďuje na to, aby vám spríjemnil realitu, ale je tu stále obrovský priestor pre odborné, nenútené znižovanie očakávaní.