Stretli sme sa s ňou všetci. Jedni ju do seba hádzali, len taký fukot, iní sa v nej babrali, pozerali okolo, všetko bolo vtedy zaujímavejšie, ako načierať lyžicu do bielej bačoriny a klásť si ju do úst. Krupicová kaša.

Náruživé kváskovanie, bezdôvodné postávanie s čiapkou na hlave v ľadovej vode uprostred jazera alebo chodenie po dome na rukách či nezriadené pitie džintoniku. To sú emblematické prejavy krízy. Medzi ne môžeme s pokojným svedomím zaradiť ešte jeden fenomén: banánový chlieb.

To slovo pôsobí tak snobsky a nabubreno, že ho stačí povedať a všetci vedia, čo bude nasledovať: bohapustá zábava na účet francúzskeho narcizmu. Je nádherne afektované, ak parodujeme francúzštinu, v prúde dada nezmyslov korenených žervém a žabó nesmie nikdy chýbať. Suflé.

Je tmavá, farbou pripomína bahnité rieky juhovýchodnej Ázie či zaschnutú krv dávnych bojovníkov. Na ochutnanie zarazí silnou slanou chuťou, no po prvotnom šoku príde jemný, zemitý tón. Kto by to povedal, že najpoužívanejšie dochucovadlo na svete bude práve zo sóje?

Plné taniere mäsa a zeleniny, nad ktorými sa skláňajú vystrašené tváre, či na nich nenájdu nejaký ten lepok. To všetko je preč. Zažili sme dobu palea, počuli sme o dobe kešu, no pred nami je doba úplne nová – doba kaší.

Mal som dvanásť a chodil som do ľudovej školy umenia na klarinet. Nebavilo ma to – celý červený tlačiť na náustok, aby tá čierna rúra zapišťala – ale chodil som tam rád. Cesta totiž viedla okolo stánku s hranolčekmi.

Jeden z najvzácnejších prachov na svete. Ľudia sa po ňom idú zblázniť. Miešajú ho do mlieka, posýpajú ním tie najvzácnejšie dezerty, dochucujú ním alkoholy a farbia cestá, ale najmä vyrábajú z neho najobľúbenejšiu cukrovinku na svete. Kakao.

Poriadny jelení guláš alebo tmavoružový steak zaliaty krvavočervenou šípkovou omáčkou či dozdobený čiernymi čučoriedkami. Vôňa lesa, chuť lovu. Všetko je to však slabý odvar proti tomu, čo sme si vedeli zo zveriny servírovať v minulosti.

Keď prekročíme južné hranice Francúzska, či už pri Atlantiku alebo Stredozemnom mori, ocitneme sa vždy v čarovnej zemi. Katalánsko a Baskicko sa od seba líšia ako oheň a voda – naturelom, prírodnou scenériou, bohatstvom. No jedno ich spája. Neuveriteľný fortieľ v príprave jedál.

Je čas firemného zbližovania, čas vianočných večierkov. Človek prechádza okolo stolov so sušenými talianskymi šunkami, s frivolnou sushi sekciou či prezentáciou značkových vín. Najdružnejšia debata sa však vždy rozprúdi tam, kde sa podáva tradičný vianočný zázrak – obyčajná kapustnica.