Každá dobrá kniha je tým najintímnejším odhalením, aj keď o vyzliekaní nemusí byť ani reči. To, čo sa ukazuje a neostáva skryté, sú tie najšpinavšie a najzákernejšie pohnútky, všetok strach a hnus, tá najväčšia hanba, ktorá v nás žije a kdesi na dne dýcha. A samozrejme, aj to najvzácnejšie: Sny a túžby. Neexistuje dobrý autor, ktorý by nešiel s kožou na trh. Preto je otázka autobiografickosti smiešna a slúži len na prikrmovanie bulváru. Dobrá próza je ako anekdota. Je hyperbolou. Preháňaj, nech sa nenudíme! Ale načri hlboko – do seba.

Chlapec už má štrnásť mesiacov a svet sa začal točiť okolo áut. „Auto! Auto! Auto!“ kričí a rúčkami nadšene udiera do madla na kočíku, kým sa predierame bratislavskými ulicami, kde parkujú autá hlava na hlave, úplne všade. Chlapec si možno myslí, že auto je ohromný živočíšny druh, čo dymí a vrčí a je ešte väčší, mocnejší a farebnejší ako všetci petržalskí havovia. A tak doma okrem knižiek so zvieratkami listujeme reklamnými katalógmi s autami a v každom časopise hľadáme nejaké „autoauto“.

Vývoj za posledných dvadsaťpäť rokov krásne ukazuje, že nielen človek, ale aj národ sa učí jedine z vlastných chýb. Mudrovania z dneška smerom do minulosti sú rovnako zbytočné, ako umárať sa vlastnými detskými pádmi zo schodov. Že intelektuálne jadro Slovenska uverilo Mečiarovi? O nič viac a o nič menej ako zvyšok národa. Že ho vytvorili ako Golema, dali mu do čela šém a pustili ho do sveta?

Inštalatéri. Ten termín vymyslel Braňo Špaček z Kosy z nosa niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov a okamžite sa medzi nami ujal. Označoval muzikantov, takzvaných profíkov, ktorí za peniaze zahrali hocikedy s hocikým a hocičo. Bolo to omnoho výstižnejšie a vtipnejšie, ako keby ste ich nazvali prostitútkami. Inštalatér totiž zoberie svoj slávny vercajk a s výrazom majstra, bez ktorého si neporadíte, vám opraví vaše pokazené potrubie. Išli sme sa ušúľať od smiechu. Tí slávni profíci sa tvárili presne takto.

Antológia súčasnej poézie a prózy k výročiu 25. výročiu Nežnej revolúcie má silné aj slabšie stránky podobných publikácií, no čítanie je to zaujímavé a poučné.

Z celej tej populistickej frašky povolebného snemu strany Smer, ktorý sa dá nazvať hocičím, len nie sebakritickým zhodnoteným vlastnej prehry, žiarivo svieti dokonale symbolické ocenenie Mareka Maďariča, (ktorý ako jediný položil vlastnú hlavu na klátik pred kamerami ešte v onú volebnú noc a posypal si ju popolom, akoby, chudák, za Ficovu prehru mohol). On, Fico, sa o tomto zbytočnom geste vyjadril s pýchou a dojatím, priam otcovsky: „Povedal som mu, že zaparkoval moderný mercedes do starej kôlne.“

Ten „feťáčik“, ako Lyrika na twitteri označil futbalový reprezentant Slovenskej republiky Weiss, po potýčke v reštaurácii, kde Lyrik schytal stoličkou do hlavy, je spoluautorom albumu Modré hory: BIG BEAT, čo je podľa mňa najlepší album, ktorý na Slovensku za posledné roky vyšiel. Dokonca si dovolím tvrdiť, že nikto sa ešte tak nepriblížil genialite Štrpkových textov ako práve Lyrik. V mojom rebríčku je to pravý, nezávislý trubadúr vzácneho druhu – rebelského a nepoddajného. Za čo, samozrejme, platí. Pobytom v undergrounde.

Naša kapela má práve dvadsať rokov. Zistila som to len náhodou, pretože sme si raz dávno všetci prisahali, že žiadne jubilejné koncerty nebudeme nikdy mať, lebo je to nechutné. Dvadsať rokov, to už je dospelý zver. Už má vcelku koordinované pohyby a už ju môžeme len tak zľahka naťukávať a púšťať na výlety. Už vie aj stratiť hlavu a nenabúrať v prvej zákrute. A ak jej doprajeme kvalitnú duševnú stravu, a nie len prvoplánové seno, s chuťou sa pustí do dlhého cvalu pre radosť nás všetkých. Niekedy nás dokonca sama prekvapí a my od radosti krútime hlavami, pretože na tom máme už len pramalú zásluhu.

Vygrantované literárne časopisy. S názvami, o akých som v živote nepočula. Raz za čas sa ozvú a chcú nejaké texty pesničiek, úryvok z prózy, poviedku. S ospravedlnením, že honorár pre autorov nemajú z čoho poskytnúť. Vzdychnem a niečo im pošlem. Vzápätí napíšu, že potrebujú foto. A ešte životopis, ale taký – nejaký neformálny, mám napísať, čo rada jem, čítam, aké farby preferujem, kam rada chodím atď... Zanadávam, lebo neznášam takéto vtipnôstky, len ma oberajú o čas, mňa, ktorá nie som ani na fejsbúku. Ale niečo im pošlem, nech už mám pokoj.

Finále majstrovstiev sveta vo futbale sledovali dve miliardy ľudí. Parím medzi nich. Akosi ma to celé strhlo. Najprv ma uchvátil komentátor Marcel Merčiak. Tomu hovorím druhý plán! Oproti nudným Rakušákom, ktorí sucho komentovali každú piatu nahrávku, my sme mohli ulietavať na okrídlených informáciách, ktoré síce často nesúviseli s tým, čo sa odohrávalo na trávniku, ale to vôbec nevadilo, naopak, ten prúd plný športových metafor pána Merčiaka ma ohúril tak, že na ďalší zápas som sa tešila už len kvôli nemu.