Blíži sa koniec dekády. Aspoň si to myslím. Ak bol rok 2000 jej začiatkom, tak rok 2009 je koniec. Budúci rok 2100 bude začiatok novej. Pravdaže, je to diskutabilné. Možno rok 2000 bol koniec minulého storočia a začiatok prvej dekády tohto storočia je rok 2001.

Milý Emil, díval som sa na telku a to je naozaj zaujímavé, lebo tam vysielajú všetko, čo vysielali pred tridsiatimi až päťdesiatimi rokmi.

Milý Emil, Teraz sa podrž, lebo padneš na zadok, keď Ti prezradím, čo sa stalo. Už dávnejšie sa okolo mňa začala obšmietať nejaká Pikulíková z bloku C. Občas som ju vídal na obede, občas som ju stretol v parku, sedela na lavičke a keď som išiel okolo, nehovorila nič, len sa milo usmievala, vyzeralo to, ako keby sme sa už niekedy boli stretli a že ja sa akože nepamätám a ona že mi to nechce pripomínať, ale čaká, že si spomeniem.

Ahoj, Emil. U nás v starobinci nič nové. Baby po mne stále idú. Musím unikať. Pripravujú na mňa všelijaké nástrahy a pasce. Minule som išiel výťahom /máme výťah!/ a zrazu vypli prúd. Mal som pri sebe mobil a tak som zavolal správcovi, aby zavolal do elektrárne, že vypli prúd a ja som vo výťahu. Správca zamrmlal "Matulajová" a zložil.

My, ktorí vedieme pravidelný život kaviarenských povaľačov, vieme oceniť príjemné prostredie. Príjemné prostredia sú rôzne. Prázdna kaviarnička vo vedľajšej uličke starého mesta.

Emil, predstav si, bol som voliť. Keď sa ma Ujlaky /to je náš domovník/ opýtal, čo pôjdem voliť, povedal som mu že hej, lebo je to moja občianska povinnosť. A Ujlaky povedal, že tak to bolo za komunistov, že teraz to nie je povinnosť, ale právo. Že máš právo voliť, ale aj nevoliť. A že on využije toto právo a voliť nepôjde.

Servus Emil, konečne som zase doma, v nemocnici som ležal vyše troch týždňov a nič mi nezistili. Predstav si, že po tom všetkom, po tých prehliadkach, röntgenoch, gastroskopiach a kolonoskopiách (konečne viem, čo to je), mi predpísali anopyrin, vraj pre istotu.

Servus Emil, ešte stále som v nemocnici, pretože sa to nejako skomplikovalo, neviem presne o čo ide, lekári sa tvária tajomne, ale úprimne povedané, je mi v podstate jedno, či budem tu, alebo v starobinci, lebo strava je aj tam, aj tam rovnako nanič. Teda, zase tak celkom jedno mi to nie je.

...a kľúč nechá pod rohožkou“, spieva sa vo finále nádhernej piesne Milana Lasicu, Jara Filipa a Júliusa Satinského. Volá sa Už to máme za sebou a tak názov, ako aj citované verše sa k téme apokalypsy náramne hodia. Akurát ten kľúč azda ani nebude treba pod rohožkou odkladať, až to raz príde, nezostane nik, kto by ho tam našiel.

Nedá sa povedať, že by nám plutvy nepomohli. Nemám na mysli tie potápačské, tie iba naznačujú, o čo všetko sme prišli, keď sme pred miliónmi rokov opustili vodu. Mám na mysli ozajstné plutvy. A k tomu žiabre a ostatné príslušenstvo, ktoré by nám umožňovalo žiť životom obojživelníkov. Som presvedčený, že taký život má obrovské výhody.