Tento stĺpček čítajte opatrne a bez rýchlych záverov. Jeden dosť sledovaný český prípad – napadnutie moslima so sýrskym pasom – nabral nečakaný vývoj.

Európske krajiny, ktoré mávali svojich vlastných kráľov, majú toto vedomie zapísané v národnej DNA. Oslavy 700. výročia narodenia Karla IV. sú preto pre Čechov čosi ako kolektívny návrat domov. Do bezpečia. Ku kráľovi.

Tak takto sa končí svet: nebuchne to, len to zakňučí – píše v slávnej básni T. S. Elliot. Jediné české čiernouhoľné bane OKD končia rovnako.

Miloš Zeman si zažil vrchol svojho prezidentovania – štátnu návštevu generálneho tajomníka ÚV KS Číny.

Nestačím sa diviť. Do Sulíka si teraz každý rád kopne. Vo výskoku, v piruete. Až neuveriteľne ľahko, ako v zlom kung-fu filme.

O pol jednej v noci si robím druhú kávu a vidím, že voľby majú svojho prvého porazeného: Štatistický úrad Slovenskej republiky a jeho predsedníčku. 

Vie, ako zastaviť utečeneckú vlnu. Pozná Irak ako málokto v Európe. Arabistka, špecialistka na Blízky východ a donedávna veľvyslankyňa Európskej únie v Bagdade. Jana Hybášková.

Ten príbeh asi poznáte, ako starý Indián hovorí mladému, že v každom človeku bojujú dvaja vlci. Jeden je závisť, sebectvo a nenávisť, druhý je pokoj, vľúdnosť a nádej.

Keby ste mali byť úplne úprimní: čo ste chceli v novembri 1989? Slobodné voľby? Ísť do Viedne? Biľaka a Štěpána za mrežami? Nebyť ako oni? Adidasky? Žiť podľa seba?

„Napsal jsem vám báseň / na zlé slovo smrt. / Neboť se mi zdálo / že takových básní / je pro děti málo.“ Tento stĺpček bude o básnikovi. (Ale na českú politiku nakoniec tiež dôjde.