Mali by sme politikom odpúšťať ich prešľapy a napriek ich zlyhaniam ich opätovne voliť? Ukrajina sa bráni, ale aj útočí. Je podmienečný trest pre slovenského špióna adekvátny?

Najneskôr od doby, keď ľudstvo vstúpilo do atómového veku, sa voľba medzi vojnou a mierom začala vnímať ako neriešiteľná dilema. Spolu s tým prichádzajú aj nové pokusy pojmovo uchopiť dobro a zlo – a tiež zmätky v myslení.

Čína opäť dáva o sebe vedieť svojou politikou, ktorú by sme (aj bez hanlivého podtónu) mohli nazvať „politikou dvoch tvárí“.

Blížiace sa predčasné voľby vyvolávajú veľa otáznikov a zúfalo málo odpovedí. Nech už sa však dovtedy stane čokoľvek, jedna vec je istá: to, čo sa svojho času nazývalo „reformnou pravicou“, je mŕtve.

Aj pri tohtoročnom blížiacom sa výročí tzv. víťazného februára cítime, ako sa priama skúsenosť s komunistickým experimentom vzďaľuje a vytráca. Je to pochopiteľné a vlastne niekedy aj legitímne.

Čo je motiváciou vzájomnej spolupráce medzi Moskvou, Teheránom a Pekingom? Za istých okolností by si mohli byť konkurentmi; a niet pochýb, že je tu dlhodobý potenciál vzájomných nezhôd. V tejto chvíli však majú niečo, čo vnímajú ako spoločnú hrozbu a majú aj – s príslušnými kvalifikáciami – spoločného nepriateľa.

Pred 90 rokmi, v pondelok 27. Februára 1933, krátko po 9. hodine večer, prebehla Nemeckom správa o požiari Říšskeho snemu v Berlíne. Nasledovalo vyšetrovanie a zatýkanie.

Mohli by sme to preformulovať aj ako problém „štát“ verzus „svedomie jednotlivca“. To by však celú vec trochu skreslilo a významovo zúžilo. Problém, hoci aktuálny, je známy od dávnych čias. Máme naň azda dnes lepšiu odpoveď? Než skríkneme „áno!“, zhlboka sa nadýchnime a zamyslime sa nanovo.

Vyjadrenie francúzskeho prezidenta Macrona v súvislosti sporu medzi ČĽR a Taiwanom, v zmysle, že Európa má predstavovať tretí veľmocenský pilier medzi Čínou a USA, a že sa nemá nechať zatiahnuť do kríz, ktoré sa je netýkajú, sa budú najskôr čítať a kritizovať ako tradičný trucpodnik upadajúcej veľmoci. Kameň úrazu však môže byť inde, než v tradičnej francúzskej politike, nech už si o nej myslí kto čo chce.

Bývajú chvíle, keď stav snenia a stav bdenia nie sú jasne oddelené. Niekedy si aj v spánku či polospánku uvedomujeme, že snívame. Inokedy sa pod nadvládou sna ocitáme aj vtedy, keď sme presvedčení o jasnosti svojho vnímania reality. A bývame až agresívni, ak nám niekto náš sen berie.