Volebné kandidátky, ktoré v posledných týždňoch predstavili politické strany, vyvracajú zakorenený mýtus, podľa ktorého do politiky vraj už nechodia zaujímaví ľudia, ale len takí, ktorí toho až tak veľa nevedia, zato vedia, že sa oplatí byť pri koryte.
Nikdy som sa nenazdala, že jedného dňa sa budem zastávať projektu založeného na využívaní, ba priam podnecovaní grafomanstva davu – konkrétne literárneho blogovania.
Hlava SR nepodpísala zákon na podporu vlastenectva, hoci s jeho obsahom bezvýhradne súhlasí – tá absurdná veta dokonale opisuje stav verejnej diskusie u nás.
V akej zostave ísť do júnových parlamentných volieb? Touto dilemou dnes žijú viaceré pravicové strany. Výsledok môže byť prekvapivejší, ako si voliči ešte pred mesiacom dokázali predstaviť.
Slová „fundamentalista“, „homofóbia“, „rasista“, „krajná pravica“ či „nacionálny socializmus“ majú svoj význam. A mali by mať aj nejakú silu, veľkú silu, ale tá sa, ako sa zdá, postupne vytráca.
Február 2010 bude mesiacom nádejných začiatkov a smutných koncov. Začína sa napríklad olympiáda s našou hokejovou nádejou, končí sa napríklad hrdý príbeh niektorých ľudí z Novembra. Ale nielen to.
Ján Čarnogurský pred dvoma rokmi, použijúc čas minulý, napísal: „Teraz to už viem. Žil som v zlatom veku kresťanskej demokracie“. Natíska sa otázka: A aký vek kresťanskej demokracie nás čaká? Veď kresťanský demokrat sa stal prvým prezidentom Európskej únie.
