Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

Napríklad taký J. C. Vyrastal v rodičovskej krčme na dedine kúsok od Prahy, počas medzivojnového Československa. V krčme sa hralo divadlo, požičiavali knihy. V Hostouni žila aj malá židovská komunitka, ktorú pohltil holokaust. Počas vojny pomáhal odboju a na jej konci bol účastníkom pražského povstania (na vlastné oči videl lynč nemeckých civilistov nenávistným davom). Po vojne vstúpil do komunistickej strany.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

Prečo kvantitatívne uvoľňovanie v Spojených štátoch kráča ruka v ruke s cenovou stabilitou? Alebo inými slovami: „Prečo, keď FED tlačí toľko peňazí, nevytvára tým vyššiu infláciu?“

Prvýkrát som čítal o tom zvláštnom súbehu dejinných udalostí v Jaspersovom Úvode do filozofie. Naposledy v knihe Karen Armstrongovej Velká transformace (Academie, Praha 2012). To neuveriteľné obdobie medzi rokmi 800 až 300 pred naším letopočtom nazval Jaspers axiálnym vekom. Na rôznych miestach sveta sa vtedy objavili duchovné náuky, ktoré dodnes formujú naše postoje, pocity, hodnoty, potreby, ciele, správanie. Jeremiáš a starozákonní proroci, Buddha a buddhizmus, Konfucius a konfuciánstvo, Lao-c´ a taoizmus, Sokrates a starogrécka veda.

Záborský bol síce ctižiadostivý človek túžiaci po uznaní, ale občas si volil pseudonymy. Svoju prvú významnú báseň ódu Na Slováku podpísal menom N. Magurský. V roku 1864 v almanachu Lipa vydal svoje divadelné hry Odboj zadunajských Slovákov a Arpádovci – pod pseudonymom Vojan Josifovič. Na stránke zaborsky.blogspot.sk, ktorá prináša podrobné informácie o Záborskom a jeho diele a ktorú pripravuje Timotej Kubiš, sa uvádzajú aj ďalšie pseudonymy: Filip Konôp, Parabola Drotár Fedor, Brindza Jánoš, Jano Metla, Füldenstein, Vilibald Graf von Habenichts Titularkaiser von Babylon und expectativer König der Republik Pohlen.

Denník N uverejnil ďalšiu časť údajnej komunikácie Mariana Kočnera cez šifrovanú Threemu. Tentoraz s nitrianskym podnikateľom, ktorý údajne cez Tibora Gašpara ovládal políciu a cez Dušana Kováčika prokuratúru.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

NEW YORK – základná línia prístupu Baracka Obamu k zahraničnej politike sa stala jasnou v roku 2009. Jeho vláda verí, že Spojené štáty by mali viesť dialóg s ostatnými vládami aj vtedy, ak hlboko nesúhlasia s ich charakterom. Centrum pozornosti americkej zahraničnej politiky presunul z toho, čo robia krajiny na svojom území na to, ako konajú za svojimi hranicami.