Záujem o ľudovú architektúru, odchody z mesta na vidiek, návraty ku koreňom, to všetko sú prejavy trendu, ktorý sa v určitých intervaloch pravidelne vracia do laických aj odborných architektonických diskusií.

Je to vlastne také déjà vu spred piatich rokov, keď sme v .týždni písali o snahe investora zbúrať obchodný dom a hotel na Kamennom námestí v Bratislave. Tá téma je na stole opäť.

Bratislavské sídliská ako produkty komunistického staviteľstva kritizujeme už dostatočne dlho a húževnato. Lenže niektoré dnes, paradoxne, ponúkajú prekvapivo dobrú kvalitu života.

Návštevník Partizánskeho, ktoré kedysi nieslo názov Baťovany, je pripravený, že uvidí trošku iné – urbanistami presne naplánované – mesto. Keď však vojde do Baťovej obytnej kolónie, zostane príjemne zaskočený.


Diskusia okolo budov PKO pripomína legendárny spor o ruinu Bratislavského hradu. Podobne, ako dnes PKO, ani ona nespĺňala očakávania predstaviteľov mesta a architektov, ktorí modernizovali Bratislavu po roku 1918.

Žiaden architekt, ktorý kedy pôsobil na Slovensku, nenaplnil tak dokonale predstavu avantgardy o tomto povolaní, ako Friedrich Weinwurm. Weinwurm však svojím dielom, spoločenskou angažovanosťou, životným osudom a nakoniec aj tragickou smrťou prekračuje aj túto predstavu, aby stelesnil osobnosť európskeho ľavicového intelektuála v celej jej komplexnosti, tragickosti, ba z dnešného pohľadu často aj nepochopiteľnosti.

Bratislava sa vracia k rieke. Najmä tak sa vníma otvorenie nového centra Bratislavy na nábreží Dunaja.

Je celkom príjemné, keď sa aj v STV nájde program, ktorý možno bez zaváhania označiť za verejnoprávny. Napríklad dokument o modernej architektúre.

Vlastné rodinné domy architektov sú niečím mimoriadne. Očakáva sa, že budú koncentrátom architektovho tvorivého kréda a ako také sa často stávajú ikonami.

Keď roku 1968 dokončili bratislavské krematórium, Dominik Tatarka o ňom napísal: „Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále, prírodné javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál: Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“