Život je jedna veľká zmena. Raz mi istý duchovný otec povedal, že keď si myslím, že už je všetko dobre a v poriadku, vtedy mám očakávať, že sa niečo zmení. A tak mi niekde v hlave začne blikať kontrolka zakaždým, keď už je dobre.

Každý rok to tak býva. Jeden deň v roku sa škola chce ukázať v čo najlepšom svetle: Deň otvorených dverí. Aj na našej škole sa také deje. Viac sa tešia študenti než učitelia. Lebo vyučovanie prebieha tak ako každý iný deň. Rozdiel je len v jednom – všade sú otvorené dvere. A to naozaj.

Už je po sviatkoch, no nedá mi nevrátiť sa na pár chvíľ ešte do starého roka a nepodeliť sa, čo mi zase urobila moja trieda.

Ten týždeň bol zaujímavý. Robili sme súťaž o preklad básne, fotili sme sa v podobe divého maku, privítali sme na škole predsedu samosprávneho kraja. A ešte sme písali milión písomiek, lebo bol prvý štvrťrok. A to vám poviem – dva a pol mesiaca je len tak za nami.

Existujú aj také celkom obyčajné dni. Nič zvláštne nerobím, len obyčajne učím, obyčajne žijem. Lenže táto obyčajnosť má v sebe čosi neobyčajné. Aj v nej treba hľadať a ísť po dlhých schodoch až na dno svojej duše, aby sme tam spoznali sami seba. Obyčajnosť však môže aj zadusiť a bolieť.

Občas so Samom vedieme historické debaty. Naštuduje si materiál od výmyslu sveta a potom ma z toho skúša. „Pani učiteľka, a vy viete, že…?“ Keď neviem, významne mrkne na spolužiakov.

Také čudné slovo v slovenskom prostredí: teambuilding. Budovanie kolektívu by zas znelo tak, ako keby pochádzalo z doby pre rokom 1989.

Občas sa v škole dejú aj nepríjemné veci. Občas zas veľmi príjemné.

Tak je to tu. Na chodbách opäť stretávate prvákov s rozvrhom v ruke, ktorí sa dezorientovane usmievajú. No aj ostatní žiaci sú vyplašení. Zvykajú si na nový rozvrh a kontrolujú triedy s plánmi. A zvykajú si aj na nové pravidlá.

A sme opäť v škole! Teda, žiaci ešte nie, no my, odvážni bojovníci vo vzdelávaní našich detí, my tu už sme. Pripravujeme všetko možné aj nemožné. Chceme, aby bolo deťom v škole dobre.