Pod Kaukazom to opäť vrie. Azerbajdžan sa Náhornému Karabachu vyhráža treťou vojnou po sedemnástich rokoch. Rokovania pod záštitou Ruska, Spojených štátov a Francúzska o budúcnosti nikým neuznaného štátu podľa Baku nikam nevedú.

Už názov tohto „horúceho územia“ na rozhraní vyjadruje veľa. Nagorny znamená po ruský náhorný, kara po turecky čierna a bach po perzsky záhrada.

Arménsko je pozoruhodný mix prvého kresťanského štátu na svete a sovietskeho skanzenu. Medzi tisícročnými kláštormi sa prepletajú 40-ročné žiguli taxíky a 70-ročné autobusy, ktoré majú za spätným zrkadlom zastrčené sväté obrázky.

Teória prepadnutého hlasu hovorí toto: politické strany, ktorých preferencie sa pohybujú nebezpečne blízko päťpercentnej hranice, sa voliť nemajú, pretože hrozí, že sa do parlamentu nedostanú a hlasy ich voličov prepadnú.

„Kto stojí na chodníku, nebuduje republiku. Kto nejde s nami, ide proti nám“. Heslá z čias triedneho boja a boja proti imperializmu, kachličkovania kúpeľní a výletov vyvolených na Maltu, hradených zo štipendia.

Dlho som nebol v

Arméni zhruba pred pätnástimi rokmi vyhrali nad Turkami. Prvý raz po ôsmich rokoch. Udržali nielen arménsku enklávu Náhorný Karabach, ale obsadili veľké územia v okolí, odhadom asi štvrtinu Azerbajdžanu.

Tými sú podľa Moskvy najmä cvičenia s Američanmi a podpora Ukrajiny.

Stalo sa tak deň po tom, čo úrady oznámili odsun vyše stotisíc arménov.

Ten donedávna viedol arménsku vládu v horskej exkláve.