Skutočná sláva je ako verejná toaleta. Každý si na vás urobí svoju potrebu. To sme mali príležitosť spoznať na turné s Dášou Vokatou a Oldřichom Kaiserom. Áno, s tým.

Náš adoptívny syn má už osem mesiacov, vyliezajú mu prvé zúbky a hoci nie som žiadna „fundamentalistická matka“, stále ho čiastočne dojčím.

Bol veľmi slnečný deň leta 1990 a po Ventúrskej ulici ku mne kráčal vysmiaty Blaho Uhlár, už z diaľky tancoval, baletil s roztvorenými novinami a keď si sadol k stolíku na terase, pobúchal hánkami o palcové titulky. „To je v p...Neveril som, že sa toho dožijem!“

 Je to ako v každej skutočnej rozprávke. Je to rovnica, ktorá platí: Kolaborácia, kalkul či akákoľvek špekulácia so zlom vedie ku katastrofe. Nech Sobotka dnes robí, čo môže, Babiš má v Česku moc Sarumana. A za sebou armádu svojich špicľov. 

Nemôžem si pomôcť. Beblavému a spol. musím k ich rozhodnutiu založiť stranu zablahoželať. Je úplne jedno, aké má dnes táto strana reálne šance. 

 Na lyžiarskom zájazde sme všetky boli zamilované do Miloša K. A keď bol s nami v pionierskom tábore, tiež. Keď som jeden rok lyžovačku vynechala, paktoval s mojou sestrou. 

Nezažili sme nič, čo by nám bralo spánok. Ani jeden úradník sa k nám nesprával povýšenecky. Nie všetci majú to šťastie.

Čo sa správy vecí verejných týka, Čechom môžeme len závidieť, ako fungujú. Prokuratúra, súdy, školstvo, veda a výskum... 

Tak sme deťom navliekli pršiplášte a šli celá rodina na bratislavský PRIDE. 

Nie som citlivá na to, keď vidím za lebkou mozog. Ani črevá trčiace z brucha. Lenže tu mi stačí vidieť iba šípku pripevnenú na stĺpe: Body Exhibition a pridám do pedálov.